Svedomie kresťanského demokrata / Hodnoty a základné práva

Bojnice, 23. máj 2019

Ešte koncom minulého roka som začala pracovať na rozsiahlejšom texte, v ktorom by som zhrnula moje chápanie politiky inšpirovanej kresťanstvom. Prišli však naliehavejšie výzvy: vznik novej strany – Kresťanskej únie a kampaň do volieb do Európskeho parlamentu. Tá však skončila a ja som sa rozhodla, že využijem stíšenie verejnej diskusie na zverejnenie prvých kapitol pripravovaného textu.

Kultúra a civilizácia

Nikdy nie je ľahké pochopiť súčasnosť. Je to ako pozerať sa do ohňa – vidíte plamene a môžete ich veľmi dobre opísať. Ale neviete, či oheň urobil niekto, kto si chce uvariť večeru, alebo či ho zapálil blesk. A už vôbec nedokážete povedať, odkiaľ pochádza horiace drevo. Možno zo stromu, ktorý bol na tento účel vyrúbaný, ale možno sú to posledné zvyšky z vášho zničeného domu.

Oswald Spengler vo svojej knihe “Úpadok Západu” robí rozdiel medzi “kultúrami” a “civilizáciami”. Civilizácia je to, čím sa stane kultúra, keď jej kreatívne impulzy vyvanú a zosilnie kritický impulz. Kultúra je niečím, čo sa ešte len stáva, civilizácia je to, čím sa už niečo stalo. Každá z civilizácií pochovala storočia duchovnej hĺbky tým, že predstavila svet racionálnym spôsobom – intelekt sa chopí vlády tam, keď sa duša vzdala.

Postmoderné chápanie sveta a všetkého, čo v ňom je obsiahnuté, ako sociálneho konštruktu, je rovnako protikresťanské ako anti-pohanské. Je to rezignácia. Ak neexistuje pravda, krása, či múdrosť, potom je možné všetko – ale v skutočnosti na ničom naozaj nezáleží. Spoločenské pravidlá už nie sú prostriedkami; stávajú sa cieľmi pri snahe o zladenie rôznych, často protichodných záujmov v spoločnosti.

Snaha vybudovať v tomto duchovnom relativizme jednu, zjednotenú Európu nemôže byť a nebude úspešná. Môžeme mať jednotný trh – ale nemôžeme mať jednu vládu, ak neexistujú žiadne základné hodnoty, ktoré je treba dodržiavať a zdieľať. Môžeme mať jednotnú menu – ale bez jednotnej fiškálnej politiky táto mena nemôže prežiť. A rozpočtové transfery z bohatých do chudobných regiónov sú nemožné bez skutočnej solidarity založenej na zdieľaných, spoločných hodnotách.

Preto je také dôležité hovoriť o kresťanstve, viere, svedomí a hodnotách. Nemôžeme nechať postmoderný relativizmus zničiť náš sen o Európe. Musíme brániť hodnoty, ktoré držia Európu pohromade, no musíme urobiť viac, než len to. Musíme presvedčiť našich občanov, že – na rozdiel od toho, čo hlásajú postmodernisti – na hodnotách záleží. Musíme občanom ukázať, že niektoré hodnoty sú pre nich lepšie, ako iné. A že Európa, ktorú chcú, nie je bez týchto hodnôt možná.

Oheň horí a my vidíme len plamene. Môžu len vyhrievať náš dom, alebo ho môžu spáliť do tla. Môžeme to ovplyvniť tým, že Európe pripomenieme, čím je a prečo je dôležité, aby to tak zostalo. Vtedy, a len vtedy, budeme schopní dokázať, že pán Spengler sa mýlil vo svojom proroctve o úpadku západnej civilizácie.

Architekt zjednotenej Európy Jean Monnet za princíp európskej integrácie zvolil postupnú integráciu jednotlivých sektorov. Integrácia medzi štátmi v jednom ekonomickom sektore totiž vytvára silné stimuly pre integráciu v ďalších sektoroch.

Ako integrácia pokračovala, európske inštitúcie sa stali silnejšími a nezávislejšími od členských štátov. Politická integrácia sa stala „nevyhnutným“ vedľajším efektom integrácie v hospodárskych sektoroch.

Hospodárska kríza a následný nárast nezamestnanosti však vyvolali pochybnosti o budúcnosti európskej integrácie. Keďže ekonomika spomaľovala, mnohí občania si uvedomili, že spoločné európske inštitúcie a mena nie sú univerzálnym riešením každého problému. Prišli sme na križovatku.

Zakladajúci otcovia Európskych spoločenstiev – Schuman, Adenauer, DeGasperi – boli všetci praktizujúcimi katolíkmi. Kresťanské hodnoty pre nich predstavovali prirodzený východiskový bod politiky. Nie je žiadnym prekvapením, že prvé povojnové dohody boli zakotvené v morálnych zásadách. Prvý jednotný európsky trh s uhlím a oceľou nebol cieľom samým osebe, bol to nástroj udržateľného mieru.

Dnes sa atribúty inštitúcie – Európskej únie – propagujú ako hodnoty. No zatiaľ čo „staré“ hodnoty boli hodnotami samými osebe, takzvané „nové“ hodnoty takými nie sú. Mier je hodnota sama osebe – ale jednota môže byť pozitívna alebo negatívna v závislosti od toho, ako sa presadzuje. Sloboda spojená so zodpovednosťou je sama osebe pozitívnou hodnotou – no tolerancia môže otvoriť brány zlu. Politika, ktorá nie je inšpirovaná prirodzenými hodnotami, končí v relativizme, vďaka ktorému je pre politikov a občanov takmer nemožné vidieť rozdiel medzi dobrom a zlom.

Ak je všetko označované ako hodnota, potom sa pojem hodnoty stane prázdnym. Politika stráca schopnosť rozhodovať. V zahraničnej politike sme to videli v prípade Líbye, Egyptu, Tuniska, nedávno v Iraku a Sýrii. Podobne v Grécku sme videli, čo sa stane, keď sa skutočná hodnota, akou je solidarita, zmení na prázdne slovo.

Slávny skladateľ a básnik Bob Dylan spieva v jednej zo svojich piesní: „Viem, že to vyzerá, že sa pohybujem, ale stále stojím“. Nesmieme zostať stáť na mieste, zatiaľ čo Európa sa posúva. Namiesto toho by sme sa mali zamyslieť nad tým, ako sa dostať do čela a viesť tento pohyb.

Integrácia bez pevného základu, bez hodnôt, ktoré by boli viac, než len výsledkom prieskumu verejnej mienky, takáto integrácia je ako dom postavený na piesku. Keď príde búrka, dom sa zrúti. Ak jediná vec, ktorú máme ako Európania spoločné, je mena a dlhopisy, eurofondy a administratívne pravidlá, náš dom nepretrvá.

Právo narodiť sa

“Slovensko aj Európa má dnes množstvo problémov – korupciu, nezamestnanosť, nízke platy, imigrantov. Prečo neprotestujete proti nim, ale namiesto toho stále vyťahujete potraty?” To je asi najčastejšia výčitka na adresu tých, ktorí sa zasadzujú za zlepšenie ochrany ľudského života od jeho počatia, čiže tak, aby zahŕňala aj ešte nenarodené deti.

Pritom je to presne naopak. Dôvod, prečo by každý človek mal mať možnosť pracovať a za svoju prácu dostať slušnú mzdu, je rovnaký, ako dôvod, prečo nie je správne získať neoprávnenú výhodu za úplatok a prečo život nenarodeného dieťaťa má rovnakú hodnotu, ako život mladého úspešného manažéra, dôchodcu, či človeka trpiaceho chorobou, ktorú nedokážeme liečiť. Týmto dôvodom je ľudská dôstojnosť, v ktorej sme si rovní všetci bez rozdielu.

Ak protestujeme proti zabíjaniu nenarodených detí, je to preto, že v otázke ľudskej dôstojnosti nie je možný kompromis: buď prináleží každej živej ľudskej bytosti bez ohľadu na vek, stav, intelekt, vnímanie – alebo môže byť odopretá komukoľvek vždy vtedy, keď sa na tom zhodne väčšina. Dôvody môžu byť rôzne, od finančných (drahá liečba pre seniora, vysoké náklady na zaopatrenie a výchovu dieťaťa) až po citové (vrah si nezaslúži žiť, keď jeho obete už nie sú nažive). Každé spochybnenie ľudskej dôstojnosti však vedie k strate ľudskosti.

V rokoch 1939-1945 bolo v nacistickom Nemecku usmrtených viac ako 270 000 psychiatrických pacientov. Významná časť popredných nemeckých lekárov tej doby program cielenej eutanázie nielen schvaľovala, ale priamo sa ho zúčastňovala. Napríklad profesor Julius Hallervorden, ktorý vo svojom výskume využil viac ako 600 mozgov usmrtených pacientov a osobne odobral mozgy 60 práve zabitých pacientov detskej psychiatrie, na Norimberskom procese povedal: “Samozrejme, že som tie mozgy prijal. Naozaj nebola moja starosť, odkiaľ prišli a ako sa ku mne dostali.”

Jeho slová nápadne pripomínajú argumentáciu Medzinárodnej federácie pre plánované rodičovstvo (IPPF), ktorej hlavná pobočka v USA čelila obvineniu z obchodovania s orgánmi nenarodených detí usmrtených pri interrupcii.

Právo človeka na dôstojný život nezaniká v starobe ani chorobe, ani nevzniká mávnutím čarovného prútika v treťom, či tridsiatom týždni života ľudského plodu. Obhajoba ľudskej dôstojnosti nenarodeného dieťaťa je prvým krokom k tomu, aby sme si ako spoločnosť začali skutočne vážiť dar života – a podľa toho nastavili naše priority vo všetkých oblastiach verejnej politiky, od zdravotníctva a sociálnej starostlivosti cez ekonomiku a vzdelávanie až po životné prostredie a imigračnú politiku. Je ako gombík pod golierom, ktorý keď si zapneme nakrivo, bude nakrivo zapnutá celá košeľa.

Predstavy o tom, ako má fungovať spoločnosť, vyjadrujú ľudia prostredníctvom slov. Platí to aj naopak – slová, ktoré politika používa, spätne ovplyvňujú jej obsah.

V marci 2011, zverejnil Európsky súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci Greenpeace vs. Oliver Brustle, ktoré pripravil generálny advokát súdu Yves Bot. Predmetom sporu bol nemecký patent pána Brustleho na získanie očistených nervových buniek z ľudského embrya s cieľom použiť ich pri liečbe degeneratívnych chorôb nervového systému, napríklad Parkinsonovej choroby. Stanovisko generálneho advokáta je významné nielen preto, že sa s ním neskôr súd stotožnil a vyhlásil, že vynálezy, ktoré vyžadujú zničenie ľudského embrya, nie sú patentovateľné. Dôležitá je aj argumentácia, ktorú pri zdôvodnení svojho návrhu generálny advokát použil, pretože odhaľuje konflikt medzi dvomi rôznymi uhlami pohľadu na ľudský život, ktoré sú úzko previazané s dvomi rôznymi spôsobmi slovného vyjadrenia.

Európske právo, konkrétne smernica Európskeho parlamentu a Rady 98/44/ES zo 6. júla 1998 o právnej ochrane biotechnologických vynálezov, obsahuje zákaz patentovania takých vynálezov, ktorých obchodné využitie je v rozpore s verejným poriadkom alebo morálkou. Článok 6 ods. 2 písm. c) tejto smernice uvádza využívanie ľudských embryí na priemyselné alebo obchodné účely ako príklad vynálezov, ktoré nie sú patentovateľné. Otázka nemeckého Spolkového súdu sa preto týkala definície ľudského embrya: vzťahuje sa tento pojem na všetky štádiá od okamihu oplodnenia?

Generálny advokát a po ňom aj Európsky súdny dvor v rozsudku potvrdil, že “pojem ľudské embryo sa uplatňuje na pôvodné totipotentné bunky od štádia oplodnenia a na celý proces vývoja a vzniku ľudského tela, ktorý z neho vyplýva. Platí to najmä pre blastocystu.” Inými slovami, od momentu splynutia spermie a vajíčka hovoríme o embryu, ktoré má v existujúcom právnom poriadku Únie právo na ochranu. Stanovisko generálneho advokáta uvádza, že:

“Smernica 98/44 v mene zásady dôstojnosti a integrity osoby zakazuje patentovateľnosť ľudského tela v jednotlivých štádiách svojho formovania alebo vývoja vrátane embryonálnych buniek. Preukazuje takto, že ľudská dôstojnosť je zásada, ktorá sa musí uplatňovať nielen na existujúcu ľudskú osobu, na narodené dieťa, ale aj na ľudské telo od prvého štádia jeho vývoja, čiže od štádia oplodnenia.”

Generálny advokát tiež pripomenul, že ľudská dôstojnosť bola uznaná Súdnym dvorom ako všeobecná zásada práva už pred tým, ako bola ustanovená v článku 2 Zmluvy EÚ ako základná hodnota.

Na základe tejto argumentácie Európsky súdny dvor rozhodol, že postupy, pri ktorých dochádza k deštrukcii ľudského embrya v akejkoľvek fáze jeho vývoja, nie sú patentovateľné. Zároveň však zdôraznil, že toto rozhodnutie sa týka len patentovej ochrany biotechnológií.

Argumenty generálneho advokáta založené na kontinuite ľudského života od momentu počatia a potrebe chrániť dôstojnosť každého ľudského tela, ktoré si osvojili aj sudcovia Európskeho súdneho dvora, sú platné v celom kontexte európskeho práva. Priznávajú ľudskému embryu status samostatnej ľudskej bytosti s potenciálom stať sa ľudskou osobou. Spochybňujú tým doterajší pohľad na embryo ako na súčasť tela ženy a nanovo definujú potrat: je zrejmé, že nejde o ukončenie nejakého procesu, ktorý prebieha v ženskom tele. Ak je embryo od počatia samostatne sa vyvíjajúcim ľudským telom, potom potrat je akt, ktorým je toto telo zbavené života.

Žiaľ, súd vo svojom rozhodnutí zdôraznil jeho špecifickosť, teda to, že sa týka len otázok súvisiacich s komerčným využitím buniek získaných deštrukciou embryo.  Tým vytvoril priestor pre Európsku komisiu, aby mohla odmietnuť požiadavku európskej iniciatívy občanov nazvanej “Jeden z nás / One of Us” na zastavenie financovania výskumu, pri ktorom dochádza k deštrukcii ľudského plodu, z rozpočtov EÚ.

Toto sebaobmedzenie súdu nám ukazuje, že nezávislosť súdnej moci od výkonnej nevylučuje možnosť súdu rozhodovať politicky. Je to však logické: aj súdy sú súčasťou politickej kultúry, ktorá nevyhnutne ovplyvňuje ich interpretáciu práva. Zápas o právo na život od počatia po prirodzenú smrť je zápasom na dlhé trate práve preto, že sa nemôže obmedziť len na inštitúcie právneho štátu, akými sú parlamenty, vlády a súdy. Musí sa zamerať na zmenu politického diskurzu, ktorý tieto inštitúcie v demokratickom štáte definuje – obsahovo aj personálne. Jednoducho povedané: ľudský život neochráni zákon, ani súd, ak sa zaň nepostavia ľudia.

Na začiatku aj na konci každého politického zápasu je slovo. Nahradením subjektu – ľudského života v najranejšom štádiu jeho vývoja – slovesom označujúcim medicínsky zásah, sa zásadne mení predmet zápasu a tým aj argumenty “pre” a “proti”. V diskusii o subjekte, ktorý je nielen “živý”, ale jeho život je ľudským životom a jeho telo ľudským telom, posudzujeme konflikt medzi ľudskou osobou matky a potenciálnou ľudskou osobou plodu. Naopak, v diskusii o procedúre vykonávanej na tele matky s jej súhlasom sa rozhodovanie týka len jedného človeka. V takejto diskusii sa právo plodu na život ani neobjavuje, pretože tento plod v nej vlastne neexistuje.

Tu niekde má svoje korene nepreklenuteľná priepasť medzi zástancami “pro life” a tými, ktorí sú “pro choice”. Byť “za život” môže len ten, kto vníma existenciu plodu a prisudzuje mu ľudskú kvalitu. Byť “za právo voľby” môže byť iba človek, pre ktorého jediným ľudským životom v tejto diskusii je život (budúcej) matky.

Ak chceme zvýšiť ochranu života pred narodením, nemôžeme sa nechať zviesť žiadnou legislatívnou či politickou skratkou. Náš zápas o ľudský život musíme viesť s ľuďmi – ženami aj mužmi, dospievajúcimi deťmi, voličmi.

Vyhláška prijatá v socialistickom Československu v roku 1961 obsahovala zoznam dôvodov „hodných osobitného zreteľa“, pre ktoré bolo možné požiadať o potrat. Tieto dôvody môžu byť pre nás ešte aj dnes cenným podnetom na zamyslenie. Pretože ak chceme presadiť väčšiu ochranu nenarodeného života, musíme odstrániť obavy, ktoré ženu vedú k úvahám o potrate: strach z toho, že ďalšie dieťa nezvládne, že sa nemôže spoľahnúť na pomoc partnera, že vzťahy v rodine sa ešte zhoršia a dieťa bude trpieť, že nebudú stačiť peniaze, že ju okolie odsúdi, alebo že nedokáže milovať dieťa, ktoré bolo počaté násilím.

Odstrániť tieto obavy znamená ponúknuť riešenia – od poradenstva až po dôveryhodnú politiku zodpovednej podpory matiek nielen formou dôstojných sociálnych dávok, ale aj podporou služieb pre rodiny s malými deťmi, bývania, či väčšej flexibility práce.

Ako kresťania máme povinnosť presadzovať, aby zákony chránili každý ľudský život, aj ten zatiaľ nenarodený. V demokratickej spoločnosti však „presadiť“ znamená presvedčiť väčšinu. Navrhovanie zákazov, ktoré nemajú šancu prejsť ani do druhého čítania, nie je „presadzovaním“, ale pokrytectvom. Len ak sa nám podarí odstrániť obavy, ktoré ženy privádzajú na potrat, môžeme zachrániť desaťtisíce detských – ľudských – životov na Slovensku a milióny v Európskej únii.

Eutanázia

Európska komisia v minulosti opakovane potvrdila, že „zákonné pravidlá upravujúce eutanáziu nespadajú do kompetencie EÚ“.

Skutočnosť je však o niečo zložitejšia. Otázka eutanázie sa aj napriek tomu, že spadá do výlučnej kompetencie členských štátov, občas dostane aj na rokovanie európskych inštitúcií. Prijaté závery síce nie sú záväzné, napriek tomu ich nemožno podceňovať. Ak už pre nič iné, tak minimálne preto, že ide o akési indikátory politickej vôle. A práve od nej závisia budúce rozhodnutia, ktorú už záväzné môžu byť.

Asi najširšia diskusia o eutanázii sa uskutočnila na pôde Európskeho parlamentu. V júli 1990 predstavil známy onkológ a poslanec Léon Schwartzenberg pracovný dokument o starostlivosti o nevyliečiteľne chorých. Následne vo februári 1991 pripravil k tejto téme návrh uznesenia, podľa ktorého bola aktívna eutanázia a asistovaná samovražda považované za prijateľné a v súlade s dôstojnosťou a autonómiou pacientov.

Nakoniec Parlament kvôli zásadnému odporu niektorých členských štátov o tomto návrhu uznesenia ani nehlasoval. Naopak, o niekoľko rokov neskôr v roku 1995 Európsky parlament schválil uznesenie o rešpektovaní ľudských práv v EÚ, v ktorom potvrdil, že právo na život zahŕňa aj právo na zdravotnú starostlivosť a zároveň že z neho vyplýva aj zákaz eutanázie. Parlament v tomto uznesení taktiež zdôraznil, že právo na život musí byť uznané pre všetkých, bez ohľadu na zdravotný stav, pohlavie, rasovú príslušnosť, alebo vek.

Rada EÚ, v ktorej sú zastúpené vlády členských štátov prostredníctvom svojich ministrov alebo veľvyslancov, vydala v minulosti jediné nezáväzné odporúčanie, ktoré vylučuje aktívnu eutanáziu. V tomto odporúčaní tiež potvrdila, že „lekár musí urobiť všetko preto, aby uľahčil utrpenie, a nemá právo zámerne urýchliť prirodzený proces smrti, a to ani v prípadoch, ktoré vyzerajú beznádejne.“

Otázkami súvisiacimi s eutanáziou alebo asistovanou samovraždou sa často zaoberá aj Európsky súd pre ľudské práva. Nejde síce o inštitúciu Európskej únie, ale jeho rozhodnutia výrazne formujú právo v členských štátoch EÚ. Všetky totiž ratifikovali Európsky dohovor o ľudských právach, a Európsky súd pre ľudské práva posudzuje súlad domácich zákonov a súdnych rozhodnutí s týmto dohovorom.

Doterajšia rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva ukazuje, že tento súd poslednej inštancie dôsledne odmieta sťažnosti, ktoré sa snažia interpretovať ľudské práva zahrnuté v Deklarácii tak, aby zahŕňali aj právo na eutanáziu alebo asistovanú samovraždu. Zjednodušene by sa dalo povedať, že podľa názoru súdu z práva na život alebo súkromie nevyplýva právo na smrť rovnako, ako nevyplýva ani zo zákazu neľudského zaobchádzania, diskriminácie a slobody svedomia.

Zároveň však v týchto rozsudkoch často narazíme aj na vetu, že súd pri svojom rozhodovaní bral do úvahy aj skutočnosť, že medzi štátmi, ktorú sú zmluvnými stranami Dohovoru, zatiaľ neexistuje zhoda v otázkach eutanázie, asistovanej samovraždy, alebo ukončenia liečby. To znamená, že ak by sa takáto zhoda v budúcnosti našla, odrazilo by sa to aj v rozhodnutiach súdu.

Jedným z dôsledkov starnutia európskej populácie je aj zvyšujúci sa počet pacientov trpiacich Alzheimerovou chorobou a ďalšími kognitívnymi a motorickými onemocneniami. Mnohí sa nedokážu zmieriť s prognózou postupnej degenerácie vlastného „ja“ a žiadajú, aby im štát umožnil odísť skôr tým, že vytvorí priestor a pravidlá pre dobrovoľný odchod zo života. Možno očakávať, že v najbližších rokoch zosilnie tlak na politikov, aby prijali zodpovedajúce zákony.

V súčasnosti majú zákony o eutanázii z členských štátov EÚ len štáty Beneluxu. Ak by k nim počas niekoľkých rokov pribudla významnejšia skupina ďalších štátov, Európsky súd pre ľudské práva by to mohol označiť za nový trend a pozmeniť svoju judikatúru. Prvý rozsudok, ktorý by odvodil právo na usmrtenie z Európskeho dohovoru o ľudských právach, by vyvolal reakciu na úrovni EÚ, pretože ak by sa právo na eutanáziu začalo chápať ako ľudské právo, dostalo by sa skôr alebo neskôr do kompetencie Únie. A predloženie návrhu európskej smernice by potom bolo pravdepodobne už len otázkou času.

Samozrejme, tento scenár je pritiahnutý za vlasy. Ale ukazuje, ako aj nezáväzné uznesenia a rozhodnutia iných orgánov majú svoju váhu a preto je potrebné ich nielen monitorovať, ale aktívne sa ich snažiť ovplyvňovať.

Ľudia, ktorí žiadajú o možnosť odísť zo sveta vtedy, keď sa tak rozhodnú, bez bolesti a trápenia, s pocitom dôstojnosti a kontroly, si nezaslúžia odsúdenie, ale súcit. No povinnosťou politika je upozorňovať na riziká, ktoré tu vznikajú. Tieto riziká je možné rozdeliť na tri typy.

Riziká prvého typu súvisia s definíciou a výkonom lekárskej profesie. Poslaním lekára je liečba, alebo v prípade paliatívnej medicíny aspoň zbavenie bolesti, zatiaľ čo cieľom eutanázie a asistovanej samovraždy je smrť. Je zrejmé, že ide o protichodné ciele. Zavedením povinnosti lekára napomáhať pri samovražde alebo usmrtiť pacienta vzniká neriešiteľný konflikt. Jeho jediným prípustným riešením je silná garancia výhrady vo svedomí.

V praxi sme však svedkami presne opačných snáh o zužovanie priestoru pre svedomie lekára. Zmena definície povolania lekára ako toho, kto má povinnosť zachraňovať život a zároveň zobrať ho by mala nedozierne následky nielen z pohľadu dôvery medzi pacientom a lekárom, ale aj z pohľadu prípadnej zmeny osobnostnej profilácie záujemcov o štúdium medicíny.

Riziká druhého typu sa týkajú paliatívnej starostlivosti a pohľadu na ťažko a nevyliečiteľne chorých pacientov. Legalizácia eutanázie a asistovanej samovraždy môže spôsobiť, že poklesne záujem spoločnosti investovať do vývoja nových postupov, liečiv a rozsahu poskytovania služieb v paliatívnej medicíne.

Zároveň sa v štátoch, ktoré povolili eutanáziu a asistovanú samovraždu, postupne rozširuje počet diagnóz, pri ktorých sú tieto zákroky umožnené. Prísne pravidlá sa po čase v praxi prestávajú dodržiavať bez toho, aby nastúpili korekčné mechanizmy. Belgická štúdia z roku 2013 popisuje aj ďalší jav: tendenciu členov rodiny posudzovať proces umierania ako nedôstojný, zbytočný a nezmyselný, a to aj vtedy, ak prebieha pokojne, pohodlne a s profesionálnou podporou. Je to jasný signál, že existencia možnosti eutanázie mení pohľad spoločnosti na prirodzený koniec života a na hodnotu ľudského života ako takého.

Práve spochybnenie hodnoty ľudského života je rizikom tretieho typu. Ide o najväčšie riziko, pretože má potenciál zasiahnuť spoločnosť horizontálne a ovplyvniť vzťahy v najrôznejších oblastiach spoločenského života.

Akceptácia rozhodnutia človeka ukončiť svoj život z dôvodu fyzického alebo psychického ochorenia, veku, alebo nedostatku chuti do života nás totiž ako spoločnosť postaví pred otázku: kde sú hranice medzigeneračnej solidarity, ktorá je základom sociálneho piliera štátu, ale aj solidarity zdravých s chorými? Solidarity, na ktorej závisí fungovanie zdravotníctva, ako ho dnes poznáme vo všetkých európskych štátoch?

Odchod zo života je neporovnateľne lacnejší, ako zaopatrenie ťažko alebo nevyliečiteľne chorého dôchodcu. V spoločnosti, v ktorej neustále rastie finančné bremeno na pleciach ľudí v produktívnom veku, sa zrušením absolútneho zákazu eutanázie otvorí priestor pre pragmatickú diskusiu o nákladoch, rozpočtoch a finančnej zodpovednosti. Od eutanázie ako slobodného rozhodnutia k eutanázii ako zodpovednému rozhodnutiu, ktoré od človeka jeho okolie očakáva, je len kúsok.

Lenže spoločnosť, ktorá prestane vidieť absolútnu hodnotu každého jedného ľudského života, stráca schopnosť byť ľudskou. V takejto spoločnosti nie je miesto pre všeobecné volebné právo, charitu, ani solidaritu. Stáva sa dystópiou, nepodareným pokusom príslušníkov druhu Homo Sapiens o koexistenciu.

Ochrana života a rodina

Politika zameraná na ochranu ľudského života a dôstojnosti každého človeka sa musí zaoberať nielen potratmi, eutanáziou a vlastne celou bioetikou, ale aj rodinnou politikou. Ak chceme hovoriť o dôstojnosti ľudského života, musíme hovoriť aj o rodine. Pretože práve v rodine sa život naplno rozvinie, od počatia po prirodzenú smrť.

Požiadavka chrániť ľudský život je v prvom rade politická, pretože vyjadruje presvedčenie a vôľu veľkej skupiny občanov. V demokratickej spoločnosti riadenej zákonom sa táto požiadavka stáva realitou vtedy, keď nadobudne formu zákona. Politika predchádza právo rovnako, ako vôľa predchádza konkrétny čin.

Ale právo zároveň určuje mantinely pre politiku. Aby sme v našom zápase o ľudský život uspeli, musíme tieto mantinely poznať. Zorientovať sa v priestore, ktorý nám dávajú a len ak zistíme, že je príliš úzky, hľadať cestu, ako ho rozšíriť – hoci aj posunutím obmedzujúcich mantinelov.

V Európskej únii sú tieto mantinely dané Európskym dohovorom o ľudských právach a predovšetkým novou Chartou základných práv EÚ. Na prvý pohľad je zrejmé, že meniť tieto dva základné dokumenty je veľmi ťažké. O to dôležitejšia je orientácia v priestore, ktorý definujú. Kľúčové sú predovšetkým rozhodnutia Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

Európsky súdny dvor v Luxemburgu dozerá na výklad práva EÚ. Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu stráži dodržiavanie Európskeho dohovoru o ľudských právach Rady Európy. Tieto súdy predstavujú poslednú inštanciu pri rozhodovaní o definícii rodiny.

Štrasburský súd potvrdil v súdnom procese Schalk a Kopf proti Rakúsku, že Európsky dohovor o ľudských právach neukladá štátom povinnosť umožniť homosexuálnemu páru, aby uzatvoril manželstvo. Súd sa tu postavil na stranu tradičnej rodiny. Všimol si, že manželstvo obsahuje hlboko zakorenené sociálne a kultúrne znaky, ktoré odlišujú jedno štátne spoločenstvo od druhého. V odôvodnení rozsudku súd upozorňuje aj na to, že národné inštitúcie sú povolanejšie na zhodnotenie potrieb spoločenstva žijúceho v danom štáte. Členské štáty sa podľa súdu môžu slobodne rozhodnúť, či poskytnú možnosť uzatvoriť manželstvo len heterosexuálnym párom.

Z pohľadu európskeho práva patrí dnes úprava rodinného stavu osôb v EÚ do právomoci členských štátov. Európsky súdny dvor v Luxemburgu však rozhodoval v žalobe proti Nemecku o otázke, či špeciálna ochrana manželstva na národnej úrovni je v súlade s európskymi povinnosťami súvisiacimi so zákazom diskriminácie. Súd vyhlásil, že zodpovedá len za záležitosti súvisiace s právom Únie, nie však za vnútroštátne zákony členských štátov. Na uplatnenie zásady zákazu diskriminácie na základe sexuálnej orientácie by preto bolo v tomto konkrétnom prípade potrebné, aby spadal do pôsobnosti práva Únie.

Ochrana ľudského života a podpora rodiny založenej na manželstve jedného muža a jednej ženy je predovšetkým súkromnou a individuálnou záležitosťou. Som to ja, ty, ona a on, kto má povinnosť robiť všetko pre záchranu života človeka, ktorý je v ohrození. Som to ja, kto nesie minimálne 50-percentnú zodpovednosť za zachovanie môjho manželstva a fungovanie mojej rodiny.

Nie je však možné oddeliť tento zásadný súkromný a individuálny postoj od verejného a politického. Život a jeho ochrana je aj povinnosťou spoločenstva. Pretože ak nemáme rešpekt voči nenarodenému životu, ako môžeme mať v úcte druhých ľudí a čo nám káže dodržiavať zákony? Ak osobne aj kolektívne neochraňujeme tých najslabších, tých, ktorí sa nevedia brániť, ako môžeme budovať silnú spoločnosť?

Rodina založená na manželstve jedného muža a jednej ženy je miestom, kde sa život rodí a kde je prijatý, nezávisle na okolnostiach. Tento názor zdieľa podľa prieskumu Eurostatu až 80% občanov členských štátov.

Títo ľudia intuitívne chápu fakt, že medzi rodinou, manželstvom a deťmi je úzky a nerozlučný vzťah. Zákonodarcovia však jeho existenciu často zahmlievajú.

Politika môže prispieť k obnoveniu spravodlivosti voči matke, ktorá dieťa nosí pod srdcom, porodí ho, kojí ho, a ktorá je celkom prirodzene zodpovedná za začiatok jeho života. Zároveň však musí byť spravodlivá aj voči rodine a zaviesť vyvážené a porovnateľné alternatívy pre zosúladenie rodinného a pracovného života.

Kresťanstvo a hodnoty

Európsky parlament nie je kresťanskou inštitúciou a ani ňou nemá byť. Pred Vianocami sa v ňom však slávnostne inštaluje vianočný stromček, pod ktorým sú symbolické betlehemské jasle. Úlohou Parlamentu nie je šírenie posolstva Evanjelií, ale napriek tomu vedie dialóg s predstaviteľmi veľkých náboženstiev. Na jeho pôde nezriedka stretnete kňazov a biskupov, v jeho pléne prehovorili už dvaja pápeži. V jeho priestoroch môžete nájsť výstavy prezentujúce kresťanské dedičstvo jednotlivých členských štátov Európskej únie, alebo také, ktoré upozorňujú na utrpenie kresťanov v niektorých štátoch sveta.

Zároveň však ten istý parlament poskytuje priestor pre tých, ktorí popierajú transcendentný rozmer ľudskej existencie. Ich pozitivistické chápanie sveta ako skutočností pospájaných vzťahmi príčiny a následku nepripúšťa existenciu prirodzeného práva, pretože zdroj tohto práva – ľudské svedomie – pozitivizmus nedokáže uchopiť.

Nie je to však výsledok žiadneho sprisahania, ale vývoja spoločnosti za posledných sedemdesiat rokov. Étos aj náboženstvo sa dostali do sféry subjektívneho, privátneho, bez nároku ovplyvňovať tvorbu práva. Parlament, v ktorom sa právo spoluvytvára, musel byť týmto vývojom zasiahnutý. Ako povedal svätý otec Benedikt XVI. vo svojom prejave v nemeckom Bundestagu v roku 2011:

V Európe sa široké kruhy snažia uznať len pozitivizmus ako spoločnú kultúru a spoločný základ pre tvorbu práva, všetkým ostatným názorom a hodnotám našej kultúry prisúdiť status subkultúry a tým sa Európa v porovnaní s inými kultúrami sveta odsunie do stavu nekultúrnosti a zároveň sa povzbudia extrémistické a radikálne prúdy.

Zdrojom pozitívneho práva a pozitívne definovanej spravodlivosti je človek. Prirodzené právo svoju autoritu čerpá z toho, čo človeka presahuje. Jeho podmienkou je morálny kompas, ktorým je svedomie a schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom. Človek nie je prameňom prirodzeného práva o nič viac, ako kompas nie je zdrojom magnetického poľa Zeme. Bez viery v transcendentno, v živého Boha, však nedokážeme postihnúť rozdiel medzi subjektívnym názorom a ľudskou prirodzenosťou, ktorá je vlastná každému človeku.

Keď v roku 1988 navštívil Európsky parlament svätý pápež Ján Pavol II., jednou z tém jeho príhovoru k poslancom z vtedy ešte len dvanástich členských štátov Únie bol motív z Evanjelia podľa Matúša o tom, čo je „cisárovo“ a čo patrí Bohu. Pripomenul, že žiaden štát tu na zemi nemôže ašpirovať na to, že sa stane „Božím štátom“, obrazom Božieho kráľovstva. Štruktúry štátu a politické projekty nikdy nemôžu nahradiť svedomie. Podľa neho to, kde je hranica medzi tým, čo patrí Bohu a tým, čo patrí „cisárovi“, by mali určovať náboženské spoločenstvá, nie štát.

Žiaľ, v súčasnosti sme svedkami opaku. Výsledkom je ťažký zápas o právo na slobodu svedomia, ktorý prebieha ako na európskej úrovni, tak aj v jednotlivých členských štátoch.

Veľký pápež zároveň už pred dvadsiatimi ôsmymi rokmi upozornil na riziká zákopovej vojny medzi zástancami liberalizmu a veriacimi, ktorí sa upínajú na minulosť. Doslovne vtedy povedal:

Niektorí ľudia stále chápu občiansku a politickú slobodu získanú prevrátením starého poriadku založeného na náboženskej viere, ako kráčajúcu ruka v ruke s marginalizáciou, dokonca potlačením náboženstva, v ktorom často vidia systém odcudzenia. Na druhej strane, podľa niektorých veriacich život viery nie je možný bez návratu k tomuto starému poriadku, ktorý si často idealizujú. Tieto dva protikladné postoje neobsahujú žiadne riešenie, ktoré by bolo v súlade s posolstvom kresťanstva a duchom Európy. Pretože tam, kde vládne občianska sloboda a kde je plne zaručená sloboda náboženstva, môže viera rásť len tak, že sa postaví výzve neviery a ateizmus nemá inú možnosť, než vidieť svoje vlastné obmedzenia vo výzve, ktorú mu dáva viera.

Ľudské práva, po prvýkrát zakotvené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv OSN, majú svoj pôvod v kresťanskom chápaní človeka stvoreného na obraz Boží. Bez opory v kresťanstve nie je možné zdôvodniť, prečo sú ľudské práva univerzálne platné, prečo ich nie je možné človeka zbaviť, prečo má každý človek nárok na dôstojné zaobchádzanie od počatia až po prirodzenú smrť. Dajme preč Boha a vznikne priestor pre arbitrárne rozhodovanie o hodnote človeka a cene ľudského života. A niekde na konci tejto cesty sa z demokracie stáva tyrania väčšiny.

Rozširovanie nárokov a ich premena na stále ďalšie individuálne práva chápe človeka ako izolovanú entitu, ignorujúc spoločenský a antropologický kontext, v ktorom sa každý skutočný človek nachádza. Zároveň pritom ignoruje pojem povinnosti, ktorá až doposiaľ tvorila neoddeliteľnú súčasť konceptu práv človeka a občana. Výsledkom je, že individuálne práva sú vyzdvihované bez ohľadu na to, že každý človek je súčasťou spoločnosti, v ktorej sú jeho práva a povinnosti previazané s právami a povinnosťami druhých ľudí a so spoločným dobrom spoločnosti ako takej. Pápež František vo svojom prejave na pôde Európskeho parlamentu preto navrhol inú definíciu ľudských práv:

„(…) je dôležité vyvinúť takú kultúru ľudských práv, ktorá rozumne prepája individuálne, alebo lepšie, osobné hľadisko, s aspektom spoločného dobra, [s hľadiskom] „nás všetkých“ skladajúcich sa z jednotlivcov, rodín a pomocných skupín, ktoré všetky spolu vytvárajú spoločnosť. Kým nie sú práva každého jednotlivca harmonicky usporiadané tak, aby slúžili väčšiemu dobru, tieto práva budú nakoniec uznané za bezhraničné a následne sa stanú zdrojom konfliktu a násilia.“

Hovoriť o kresťanskej kultúre znamená hovoriť o jej prameňoch, ale aj o jej nositeľoch. Kto sú dnes slovenskí kresťania? Sú to tí, ktorí sa za takých označujú, alebo tí, ktorí svojím každodenným životom dávajú svedectvo o Kristovi? Tí, ktorí odmietajú poskytnúť útočisko ľuďom prenasledovaným vojnou a utrpením, alebo tí, ktorí sú ochotní prijať ich aj vtedy, ak by vyznávali iné náboženstvo? Sú to tí, ktorí v túžbe po majetku neváhajú okradnúť chorých, alebo tí, ktorí liečia aj tých najchudobnejších, hoci vedia, že ich práca nebude zaplatená? Sú to tí, ktorí nikdy nejdú ďaleko po verejné odsúdenie iných, alebo tí, ktorí chápu, že aj dôstojnosť človeka, ktorý zhrešil, je nedotknuteľná? Sú slovenskí kresťania Kristovými nasledovníkmi, alebo skôr farizejmi a pokrytcami?

V skutočnosti sú medzi nimi jedni aj druhí. Alebo inak: v každom z nás je niečo z toho skutočne kresťanského a niečo z toho, čo z kresťanstva robí nepeknú karikatúru, pokrivený odraz nášho vlastného náboženstva. Prínos Slovenska a Slovákov k formovaniu charakteru európskej kultúry závisí od miery tohto pokrivenia. Ak chceme, aby Európa bola kresťanská, musíme sa v prvom rade my sami snažiť byť skutočnými kresťanmi. Pretože Európu, jej inštitúcie, jej étos, to všetko spolutvoríme aj my. Nie tým, čo hovoríme, ale tým, ako sa snažíme žiť.

V čase vrcholiacej migračnej krízy sa na jednom internetovom portáli objavil článok o tom, ako skupina slovenských starostov navštívila Nemecko. Priamo v teréne zisťovali, ako miestne úrady a samospráva riešia problémy zapríčinené veľkou migračnou vlnou. Článok citoval slová starostu z východného Slovenska, ktorý hovoril o tom, ako sa stretol s jedným z dobrovoľníkov, ktorí sa utečencom venujú:

„Pýtal som sa jedného pána, prečo to robí. Bol už na dôchodku a utečencom sa venuje každý deň. Povedal mi: ‘Viete, ja som kresťan a moja viera mi hovorí, že ľuďom treba pomáhať’.“

Hodnota charitas, kresťanskej lásky k blížnemu, sa tu odráža v kultúre veľkého európskeho národa, pretože je skutočne prežívaná a ovplyvňuje konanie tisícok, dokonca miliónov konkrétnych ľudí. A naopak, kultúra, ktorá v sebe zahŕňa pravdivý odraz jednej zo základných kresťanských hodnôt, môže byť právom označovaná za kresťanskú.

Zahraničná politika založená na hodnotách

Encyklika blahoslaveného pápeža Jána XXIII. by mala byť povinným čítaním každého, kto sa aktívne podieľa na správe vecí verejných. Nielen preto, že medzinárodné vzťahy sú v dnešnej dobe neoddeliteľnou súčasťou politiky každého štátu. Ale najmä preto, že politikom, najmä tým z kresťanského prostredia, ponúka základnú orientáciu pri rozhodovaní. Táto ponuka je o to cennejšia, že svet, v ktorom dnes žijeme, nie je jednoduchý na pochopenie. Správy o obchode, kultúre, ale aj nepokojoch a vojnách sa k nám dostávajú v reálnom čase bez ohľadu na to, či ide o dianie v Číne, na Blízkom Východe, alebo v susednom meste. Tisíce odborníkov nám denne ponúkajú svoje rady, ktoré si mnohokrát protirečia. Prijímanie politických rozhodnutí, ktoré ovplyvnia životy miliónov ľudí, je čoraz ťažšie.

Keď pred dvomi rokmi prepukli nepokoje v arabských krajinách, ktoré rýchlo dostali pomenovanie „Arabská jar“, väčšina expertov nám hovorila, že ide o začiatok demokratizačného procesu. Zvrhnutie miestnych diktátorov a vypísanie volieb v týchto krajinách akoby ich slová potvrdzovalo. Ale dnes vidíme, že vývoj je trochu iný. Postavenie kresťanov sa nezlepšilo. Neustále dochádza k násilnostiam. Demokraticky zvolené väčšiny potláčajú slobodu prejavu aj náboženstva. Mierová dohoda medzi Egyptom a Izraelom je ohrozená a Sýria sa zmieta v občianskej vojne. Irackí kresťania sú terčom nenávisti. V státisícoch opúšťajú krajinu, v ktorej ich predkovia žili od nepamäti, a stávajú sa utečencami.

Západný svet ponúka týmto krajinám len dve riešenia. Peniaze a zbrane. Cukor a bič. Európa verí, že finančná pomoc umožní nezávislosť demokratických inštitúcií a upevní ich postavenie. Koniec koncov, Amerika tiež – ale okrem toho má aj schopnosť v prípade potreby vojensky zasiahnuť v mene udržania poriadku.

Európsky parlament o situácii v krízových regiónoch sveta každý mesiac diskutuje na svojom plenárnom zasadnutí s vysokou predstaviteľkou EÚ pre zahraničnú politiku. A každý mesiac prijíma uznesenia, v ktorých odsudzuje konkrétne prípady porušenia ľudských práv vo svete. Rovnako pravidelne schvaľuje ďalšie balíky rozvojovej pomoci, humanitárnej pomoci a priamych finančných transferov pre upevňovanie demokratických inštitúcií – vlád, súdov, či policajných zložiek. Mnohí pritom máme pochybnosti – na jednej strane vieme, že bez tejto pomoci by sa situácia zhoršila, na druhej strane samotná finančná pomoc situáciu nezlepší.

Encyklika „Pacem in Terris“ vznikla v čase kubánskej krízy. Svet, rozdelený na dva tábory, stál pred jadrovým konfliktom, ktorý mohol mať nedozierne následky. No aj po päťdesiatich rokoch sa veľa vecí nezmenilo. Národy sa podriaďujú zákonu strachu, ktorý chcela encyklika prekonať. Ľudia na celom svete sa stále snažia, aby boli dodržiavané ich ľudské práva, ktoré „Pacem in Terris“ jasne pomenovala. A otázka globálnej verejnej autority, ktorá by slúžila všeobecnému spoločnému dobru a po ktorej volala encyklika, zostáva stále nezodpovedaná.

Ak sa pri čítaní encykliky „Pacem in Terris“ zameriame na problematiku vzťahov medzi národmi, vidíme štyri základné princípy, ktoré nám uľahčujú orientáciu podobne, ako štyri svetové strany pomáhajú cestovateľom v neznámom teréne. Sever, juh, východ, západ – pravda, spravodlivosť, láska a sloboda. Tieto štyri slová, tento kompas je tým najdôležitejším príspevkom kresťanstva k riešeniu medzinárodných konfliktov.

Ako tento kompas používame? Ako s ním narába spoločenstvo, ktoré samo seba definuje cez kresťansko-židovsko-antické myšlienkové dedičstvo? Veľmi nešikovne.

Azda najväčší dôraz kladieme na princíp slobody. Snaha niektorých európskych národov vyrovnať sa so svojou koloniálnou minulosťou ide tak ďaleko, že v niektorých prípadoch obmedzuje účinnosť hospodárskej pomoci. Príkladom môžu byť africké štáty, kde snaha napomôcť ich rozvoju často končí obvineniami z kolonializmu. Výsledkom je pretrvávajúca korupcia, ktorá pohltí väčšinu rozvojovej pomoci.

Európa úzkostlivo dbá aj o dodržiavanie princípu spravodlivosti. Únia venuje veľkú pozornosť medzinárodným zmluvám a rokovania o nich trvajú často veľmi dlho. Ich výsledkom sú zmluvné vzťahy, ktoré vychádzajú z rovnosti zmluvných strán, takže žiadnej z nich neposkytujú neprimerané výhody.

Problémom je však niekedy vymožiteľnosť týchto zmlúv. Napríklad každá z nich už dnes obsahuje aj takzvanú klauzulu o dodržiavaní ľudských práv. Konflikt nastáva v dvoch situáciách. Buď partnerské štáty nedodržiavajú ani prirodzené ľudské práva, vymenované v prvej časti encykliky „Pacem in Terris“ a Všeobecnej deklarácii ľudských práv OSN, alebo Európska únia požaduje od zmluvných partnerov aj dodržiavanie práv, ktoré sa odkláňajú od tohto zoznamu a v skutočnosti patria do kategórie kultúrnych zvyklostí súčasného západného sveta.

Do prvej skupiny patria práva ľudskej osoby, do druhej napríklad právo na potrat alebo manželstvo pre páry rovnakého pohlavia. Paradoxom je, že EÚ vytvára väčší tlak na dodržiavanie zmluvného záväzku o dodržiavaní ľudských práv vtedy, keď má pocit, že nie sú dodržiavané práva z druhej spomenutej kategórie. Málokedy však vyvinie dostatočné úsilie na to, aby zabezpečila dôsledné dodržiavanie prirodzených práv ľudskej osoby.

Európska únia je spolu so svojimi členskými štátmi najväčším darcom rozvojovej a humanitárnej pomoci vo svete. Ale hospodárska kríza spôsobila, že sa začíname pýtať aj na výsledky. A odrazu zisťujeme, že desaťročia dávania nepriniesli očakávané zlepšenia. Encyklika nás pritom už pol storočia upozorňuje na možné úskalia a pripomína, že „táto pomoc sa má diať takým spôsobom, aby to nebolo na úkor slobody (…) národov. A tieto majú vedieť, že nesú hlavnú zodpovednosť za svoj hospodársko-sociálny vzostup a že samy musia byť jeho prvoradými strojcami.“

Problém je v tom, že zahraničná politika Európskej únie úplne zabudla na princíp pravdy. Nahradila ju utopickými želaniami a predstavami o svete, v ktorom vládnu ideály francúzskej revolúcie – sloboda pod prísnym dohľadom štátu, rovnosť ako rovnakosť a falošné bratstvo. Neschopnosť vidieť a otvorene pomenovať pravdu spôsobila vážne omyly v európskej politike voči arabským krajinám, Izraelu a Palestíne, voči Turecku a Grécku, voči Číne, ale aj na pôde OSN.

Európa – rovnako ako Slovensko – vyrástla na kresťanských základoch. A hoci v posledných desaťročiach robíme všetko preto, aby sme na tieto základy zabudli, stále držíme v rukách kompas smerujúci k pravde, spravodlivosti, láske a slobode. Musíme sa ho však znovu naučiť používať. Encyklika „Pacem in Terris“ nám môže poslúžiť ako návod.

V roku 2003 zorganizovala jezuitská Georgetown University v americkom hlavnom meste Washington, D.C. konferenciu pri príležitosti štyridsiateho výročia vydania encykliky „Pacem in Terris“. Inauguračnú prednášku tejto konferencie predniesol profesor Peter Steinfels, ktorý v nej okrem iného povedal:

„Myslím, že by sme všetci mali opakovať tieto slová „pravda, spravodlivosť, láska a sloboda“ ako určitý druh modlitby a meradlo nášho morálno-politického myslenia v týchto dňoch. Je to pravda? Slúži to spravodlivosti? Je to zlučiteľné s láskou? Podporí to slobodu?“

Tieto otázky by sme si mali klásť vždy, keď rozhodujeme o otázkach medzinárodnej politiky.
Zverejnené na Blogu Konzervatívneho denníka Postoj

Anna Záborská

(Pokračovanie: Chudoba)

Europošta Anny Záborskej

Vyplňte, prosím, Vašu emailovú adresu: