Svedomie kresťanského demokrata / Úvod

Významný nemecký ústavný sudca profesor Ernst-Wolfgang Böckenförde v roku 1976 napísal: „Slobodný sekularizovaný štát žije z predpokladov, ktoré sám nedokáže garantovať. (…) Na jednej strane dokáže existovať ako slobodný len vtedy, ak je sloboda, ktorú zaručuje svojim občanom, regulovaná zvnútra, morálnou substanciou jednotlivca a homogenitou spoločnosti. Na druhej strane, on sám nemôže vytvoriť tieto vnútorné regulujúce sily vlastnými nástrojmi, právnou povinnosťou a autoritatívnym príkazom. Ak by tak urobil, vzdal by sa svojej „slobodnosti“ a upadol by naspäť – sekularizovaným spôsobom – do toho totalitného nároku, z ktorého sa po náboženských vojnách vymanil.“

Je to základná dilema liberálneho štátu. Snaha o individuálnu slobodu, ktorá sľubuje zmieriť náboženskú a kultúrnu rôznorodosť, sa ťažko zmieruje s existenciou všeobecne prijímaných „vyšších“ hodnôt, pretože tie túto slobodu obmedzujú. Tým sa však oslabujú sociálne väzby a upadá sociálny kapitál. Ak chceme byť slobodní, naše zákony nemôžu byť len technickými predpismi, ale musia byť inšpirované a formované rešpektom k ľudskej dôstojnosti, prirodzenému zákonu a spoločnému dobru.

Po páde totalitného režimu na Slovensku v roku 1990 bolo nevyhnutné definovať novozískanú slobodu. Sloboda znamená možnosť rozhodovať sa, často medzi dobrom a zlom. No na to, aby človek mohol robiť takéto rozhodnutia, musí byť schopný vidieť rozdiel medzi nimi. Len ak poznáme prikázanie „nepokradneš“, dokážeme pochopiť, že vziať niekomu peniaze, auto, alebo dom len preto, že tieto veci chceme, je zlé. Potrebujeme morálku rovnako, ako námorník potrebuje kompas – bez nej by sme boli stratení v nekonečnom oceáne slobody.

Úloha kresťanov v politickom priestore je na Slovensku už od prvých novembrových dní roku 1989 súčasťou politickej diskusie. V poslednom čase sa však táto téma objavuje aj na európskej a globálnej úrovni. Dôvodov je viacero, od silnejúceho prenasledovania kresťanov v mnohých častiach sveta, až po renesanciu sociálneho učenia katolíckej cirkvi po ekonomickej kríze. Ukazuje sa, že kresťanské hodnoty sú stále dôležité pre zachovanie spoločenskej súdržnosti.

Ak spochybníme individuálny vzťah medzi každým jedným človekom a Bohom, otrasieme základmi, na ktorých stojí ľudská dôstojnosť. Výsledkom je strata spoločenskej citlivosti voči chudobe a sociálnemu vylúčeniu. No zároveň stráca svoj pravý význam aj sloboda. Kresťanstvo ju vždy vníma v kontexte zodpovednosti nielen voči druhým, ale predovšetkým voči Bohu.

Sloboda bez Boha však už nepodlieha obmedzeniam svedomia, jej hranice vymedzujú len mantinely spoločenských pravidiel pretavených do zákonov, ktoré sú v prípade potreby vynucované silou. Povinnosťou kresťanského demokrata je preto nielen byť politicky aktívnym, ale tiež vydávať svojím životom svedectvo o viere vo svete, z ktorého sa vytráca Boh aj človek.

Vo svete bez Boha klesá aj význam a hodnota ľudského života. Individuálna existencia sa stáva náhodnou a bezvýznamnou udalosťou v nekonečnom vesmíre. Rozhodovanie o vlastnom živote a smrti sa v takomto svete stáva neodškriepiteľnou výsadou, rozhodovanie o smrti druhého otázkou spoločenskej dohody väčšiny. Interrupcia a eutanázia sú v takomto chápaní sveta legitímnymi témami politickej diskusie. Naopak, požiadavka na bezvýhradnú ochranu každého ľudského života a jeho dôstojnosti je vnímaná ako extrémna a škodlivá.

Táto požiadavka vyplýva pre kresťanov zo zjavenej pravdy a prirodzeného zákona. Lenže prečo by pravidlá spoločnosti mali byť formované podľa jednej viery? Prečo by mal byť katechizmus katolíckej cirkvi záväzným aj pre ľudí s iným náboženským presvedčením a neveriacich? Nikto predsa kresťanom nebráni nejsť na potrat, nikto im neprikazuje užívať hormonálnu antikoncepciu, nikto ich nenúti žiadať o eutanáziu. Prečo potom oni nedokážu akceptovať slobodu iných, ktorí chcú o sebe rozhodovať sami?

Pretože ak má v spoločnosti fungovať solidarita a spravodlivosť, musí mať život každého človeka rovnakú hodnotu. A pretože tak, ako smrť je jediným spoľahlivým indikátorom ukončenia života, tak počatie je jediným spoľahlivým indikátorom jeho začiatku. Všetky ostatné definície v sebe nesú obrovské riziko, že ich prijatie môže v konkrétnych situáciách viesť k zabitiu.

Od našich neveriacich spoluobčanov sa teda v otázke ochrany života líšime v dvoch veciach. Po prvé, čo sa týka definície začiatku ľudského života, stavili sme na istotu. Po druhé, dôsledne obhajujeme humanistické presvedčenie, že život každého človeka má rovnakú hodnotu. Alebo inak: život nenarodeného dieťaťa katolíckych rodičov musí mať garantovanú rovnakú ochranu, ako život ktoréhokoľvek iného nenarodeného dieťaťa.

Ale ani to najskalopevnejšie presvedčenie o tom, že pravda je na našej strane, nás neoprávňuje pozabudnúť na ľudskú dôstojnosť tých, ktorí majú na otázku začiatku a konca ľudského života iný názor. My sme tí, ktorí kladú hodnotu každého človeka na prvé miesto. To, akým spôsobom budeme diskutovať a presviedčať našich spoluobčanov, musí byť v plnom súlade s týmto presvedčením. V opačnom prípade poprieme vlastné presvedčenie a staneme sa nedôveryhodnými.

Práve dôveryhodnosť je pritom kľúčom k úspechu v praktickej politike. Pre nás, ktorí sa usilujeme o zvýšenie ochrany ľudského života zo strany štátu, jeho politík a zákonov, by mala byť základným pravidlom. Ak hovoríme, že hlavným dôvodom pre zmenu pohľadu na nenarodený ľudský život je to, že život každého človeka v každom okamihu jeho existencie je najvyššou hodnotou pre spoločnosť, musíme tento princíp dôsledne presadzovať vo všetkých oblastiach politiky.

Pretože politika inšpirovaná kultúrou života sa týka rovnako práva počatého dieťaťa narodiť sa, ako aj práva každého človeka na dôstojné zaobchádzanie, a to aj vtedy, keď je chorý, bezvládny, alebo bezmocný. Je to politika solidarity a súcitu, politika vzájomnej zodpovednosti.

Úcta k nenarodenému životu môže v spoločnosti zvíťaziť len vtedy, ak si táto spoločnosť bude vážiť naozaj každého. Ak si bude vážiť deti aj dospelých, pacientov aj zdravotníkov, žiakov aj dôchodcov, bohatých aj chudobných, učiteľov aj podnikateľov, pracujúcich aj nezamestnaných.

Úcta k životu začína u jednotlivca. A svoje politické vyjadrenie dostáva cez zákony, petície, zhromaždenia, pochody, ale predovšetkým prostredníctvom volieb.

Evanjelista nám kresťanom pripomína: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach!“ (Mt 5,16). V každom z nás je toto svetlo, ktoré nám pomáha robiť dobro. No dobro je vždy nesebecké. Preto kresťanský politik musí konať tak, aby jeho skutky ostatní pripisovali nie jemu, ale svetlu v ňom, Božiemu svetlu. Musí rozmýšľať o skutočných pohnútkach vlastného konania tak dlho, kým sa mu nepodarí zabudnúť na seba.

Je mnoho spôsobov, ako šíriť a napĺňať myšlienkový odkaz kresťanského humanizmu. Každý z nich však vyžaduje odvahu opustiť zónu osobného komfortu a vstúpiť do interakcie s iným, či už v podobe dialógu, alebo konfrontácie. Jedna aj druhá forma však musí rešpektovať ľudskej dôstojnosti partnera.

Pri každej katolíckej omši v spoločnej modlitbe ľutujeme nielen naše zlé myšlienky, slová a skutky, ale aj to, že sme nekonali dobro, keď sme na to mali príležitosť. Nielen konanie, ale aj nekonanie majú totiž dôsledky. Kresťanský politik by preto nikdy nemal mlčaním alebo nevšímavosťou tolerovať nespravodlivosť.

Túžba prežiť šťastný život je hlboko zakorenená v každom človeku. Autori americkej Deklarácie nezávislosti pokladali snahu o dosiahnutie šťastia za neodňateľné právo každého človeka a kládli ho na jednu úroveň s právom na život a slobodu. Napriek tomu nám pravá podstata šťastia často uniká.

“Šťastní sú všetci, čo sa spoliehajú na Neho,” hovorí kráľ Dávid v Druhom žalme. Spoľahnúť sa znamená dôverovať, veriť. Zároveň to znamená uvedomiť si vlastnú nedokonalosť – to, že možnosti človeka riadiť a kontrolovať vlastný život sú obmedzené. Robiť takú politiku, ktorá umožní ľuďom, aby boli šťastní, znamená snažiť sa vždy robiť maximum, hoci s vedomím, že to niekedy nemusí stačiť.

Anna Záborská

(Pokračovanie: Hodnoty a základné práva)

Zverejnené na Blogu Konzervatívneho denníka Postoj