Svedomie kresťanského demokrata / Demografia

Slovensko aj celá Európa čelia demografickej kríze – rodí sa stále menej detí. Starnutie obyvateľstva je jedným z najzávažnejších problémov. Podľa súčasných odhadov sa počet Európanov vo veku 65 rokov a viac počas najbližších 50 rokov takmer zdvojnásobí, a to z 87 miliónov v roku 2010 na 148 miliónov v roku 2060. Bez imigrácie počet obyvateľov EÚ poklesne do roku 2060 zo 495 miliónov na 416 miliónov, pričom podiel obyvateľstva v dôchodkovom veku sa zvýši z 25 na 62 %. S imigráciou by počet obyvateľov mohol vzrásť na 506 miliónov, pričom podiel obyvateľstva v dôchodkovom veku by sa zvýšil „iba“ na 53 %.

Viac-menej súčasne s uvedenými výraznými populačnými zmenami Európska únia v súčasnosti zažíva priestorovú zmenu: stáva sa skutočne vysoko urbanizovanou, a to veľmi rýchlo. V sedemdesiatych rokoch 20. storočia žilo v mestských oblastiach60 % obyvateľstva, dnes je urbanizovaných už 80 % celkovej populácie. Do roku 2030 sa očakáva zvýšenie o ďalších 5 %.

V roku 1996 vydala Konferencia biskupov Slovenska (KBS) „Výzvu  k riešeniu súčasných demografických problémov Slovenska“, ktorou reagovala na zníženie indexu plodnosti v roku 1995 na úroveň 1,52.  O rok neskôr som moderovala okrúhly stôl o riešení demografickej situácie, ku ktorému KBS pozvala viac ako 50 spoločenských organizácií, cirkví, politických strán, akademických a štátnych inštitúcií. No zhoda účastníkov okrúhleho stola sa ani za 18 rokov nepreniesla do praktickej politiky. Sporadické návrhy kresťanských politikov boli politickými elitami aj médiami vždy odmietnuté ako „katolícka propaganda“ a strašenie bez príčiny.

Deti, ktoré sa vtedy narodili, sú už dnes dospelé. Žiaľ, aj vďaka krátkozrakosti a predsudkom voči katolíckej cirkvi a kresťanským politikom je týchto detí príliš málo – a keďže stroj času vedci stále nevynašli, viac ich už nebude.

Keď o osemnásť rokov neskôr v roku 2015 Rada pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) zverejnila svoju Správu o dlhodobej udržateľnosti verejných financií, bolo v nej aj toto varovanie: „Demografický výhľad je taký zlý, že pri dnešnom nastavení politík verejné financie nezachráni ani priaznivý vietor do plachiet ekonomiky.“

To znamená, že ak slovenská vláda a parlament neprijmú opatrenia na strane verejných výdavkov a príjmov, Slovensko do 15 rokov skrachuje. V opačnom prípade bude musieť podľa výpočtov RRZ každé dieťa narodené po roku 2014 zaplatiť počas svojho života do rozpočtu o 61 tis. eur viac, než z neho vyčerpá. Tieto deti budú živiť armádu dôchodcov zo silných populačných ročníkov a pýtať sa: „Prečo máme platiť dôchodky ľuďom, ktorí v čase, keď sa naši rodičia museli uskromniť, aby nám mohli zabezpečiť plienky, jedlo, krúžky v škole, či výlety, venovali sa vlastnej kariére a cestovali po svete?“

Dlhodobá udržateľnosť verejných financií závisí v prvom rade od priaznivého pomeru medzi počtom ľudí v produktívnom veku a tými, ktorí sú príliš mladí, alebo príliš starí na to, aby pracovali. Európska únia – podobne ako Japonsko, ktoré čelí rovnakej hrozbe – preto zoči-voči klesajúcej pôrodnosti tlačí na zvyšovanie zamestnanosti žien a zároveň na predlžovanie produktívneho veku.

Pokles obyvateľstva spôsobuje tri skupiny problémov. Prvá súvisí s ekonomikou a systémom sociálnej starostlivosti, druhá sa týka bezpečnosti a posledná kladných hodnôt, ktoré umožňujú fungovanie našej spoločnosti.

Pokles pracujúcej populácie vyvolaný demografickou „zimou“ môže mať pritom v niektorých prípadoch zdanlivo pozitívnu podobu. Napríklad nemecká federálna agentúra zamestnanosti pred časom informovala, že počet nezamestnaných v krajine je najnižší od roku 1991. Zároveň miestny trh práce ponúka takmer milión voľných pracovných miest. No to, čo by bolo v mnohých štátoch dôvodom na radosť, je v Nemecku, krajine s najnižšou pôrodnosťou na svete, zdrojom obáv.

Ak je pôrodnosť nižšia, ako úroveň reprodukcie spoločnosti, znamená to, že pracovnú silu tvorí stále menej ľudí. V nejakom momente tak nastane situácia, že niektoré druhy prác nebude mať kto vykonávať. Skôr či neskôr sa stane jedna zo štyroch vecí: dovezú sa noví pracovníci, exportuje sa práca, chýbajúcich pracovníkov nahradia stroje, alebo práca zostane nevykonaná a celá ekonomika sa zmenší.

To, čo dnes vidíme, je snaha udržať ekonomický rast pomocou kombinácie zvyšných troch možností. Hľadajú sa zdroje nových pracovníkov, či už sú to ženy, seniori, alebo migranti; stále viac sa podporuje výskum a technológie s cieľom urýchliť automatizáciu nielen vo výrobe tovarov, ale aj v službách; a odstraňujú sa bariéry medzinárodného obchodu.

Je známym faktom, že keď Otto von Bismarck zaviedol v roku 1889 v Nemecku štátny dôchodkový systém, odchod do dôchodku bol možný až po dosiahnutí veku 70 rokov. V tom čase sa tí, ktorí prekonali detské choroby, dožívali v priemere len 56-63 rokov. V roku 1916 bola hranica nároku na dôchodok znížená na 65 rokov a tento limit sa stal všeobecne akceptovaným na celom svete. Aj tento limit bol však sotva nižší ako očakávaná dĺžka života. Napríklad väčšina mužov poberala starobný dôchodok len rok alebo dva.

Táto rovnováha sa narušila až po II. svetovej vojne v dôsledku rastu prosperity a zlepšujúcej sa zdravotnej starostlivosti. Dnes rátame s tým, že po odchode do dôchodku budeme posledných 10-15 rokov života dostávať štátnu penziu, ktorá pokryje naše životné náklady.

Lenže v bismarckovskom priebežnom dôchodkovom systéme, ktorý je ešte aj dnes hlavným zdrojom dôchodkových príjmov na Slovensku aj vo všetkých členských štátoch EÚ, sú dôchodky financované tými, ktorí pracujú. Obrátená populačná pyramída tak vytvára ekonomický tlak na zmenšujúcu sa pracujúcu populáciu, pretože ľudí v produktívnom veku je stále menej, no musia podporovať stále väčšiu skupinu starnúcich obyvateľov, ktorí sú od tejto podpory závislí. Ako sa píše v Bielej knihe o budúcnosti Európy: “Systémy sociálnej ochrany sa budú musieť významne modernizovať, aby zostali dostupné a udržali tempo s novými realitami demografie a pracovného života.”

Jedným riešením je zvyšovanie vekovej hranice na odchod do dôchodku, pre ktoré sa dnes používa dobre znejúci termín „aktívne starnutie“. Európska politika zameraná na seniorov sa bude preto v najbližších rokoch opierať o dva piliere: zdravotníctvo a práca. Je zrejmé, prečo: bude totiž potrebné, aby ľudia pracovali čo najdlhšie. A pracovať môže len zdravý človek.

Negatívna demografická zmena má tak značný dosah aj na finančnú udržateľnosť systémov zdravotníctva a starostlivosti. Verejné výdavky na zdravie v členských štátoch EÚ už teraz predstavujú 7,8 % HDP celej Únie a očakáva sa, že do roku 2060 sa výdavky na akútnu zdravotnú starostlivosť a dlhodobú starostlivosť z dôvodu starnutia obyvateľstva zvýšia o ďalšie 3 % HDP.

V oblasti zdravotnej starostlivosti pritom narážame na ďalší veľký problém. Počet zdravotníckych pracovníkov dlhodobo klesá. Technologické inovácie majú tento problém riešiť podľa jednoduchej logiky: stále menej lekárov a sestier znamená stále viac  pacientov na jedného lekára, takže onedlho nebude fyzicky možné, aby sa lekár stretol so všetkými svojimi pacientami v ambulancii. Musí pomôcť technika v podobe automatizovaných konzultačných liniek, či virtuálnej reality.

Migračné tlaky z Blízkeho Východu a Afriky, ako aj obavy z bezohľadného správania sa Ruska voči jeho susedom nastolili otázku európskej bezpečnosti s novou naliehavosťou. Lenže pokles obyvateľstva sa prejavuje aj v stále menších počtoch nových záujemcov o prácu v polícii a ozbrojených silách. Naše starnúce populácie tak musia investovať stále viac do moderných systémov obrany, ktoré by dokázali odpovedať na nové geopolitické výzvy a domáce bezpečnostné hrozby. V niektorých európskych štátoch dokonca opäť zavádzajú povinnú vojenskú službu. To si vyžaduje peniaze z verejných zdrojov, teda predovšetkým z daní tých, ktorí aktívne pracujú.

No aj keby sme vyriešili všetky problémy týkajúce sa ekonomiky, sociálneho zabezpečenia a bezpečnosti, musíme si byť vedomí, že si tým len kupujeme čas. A času potrebujeme veľa, pretože každá zmena v reprodukčnom vzorci sa prejaví najskôr o dvadsať rokov.

Je potrebné znova preskúmať základné hodnoty, ktoré umožnili vytvorenie sociálneho štátu. Prvou z nich je solidarita, ktorá sa rodí v zväzkoch prirodzenej rodiny, ale potom sa rozširuje mimo jej hraníc, aby nakoniec zahrnula všetkých členov spoločnosti. Solidarita umožňuje zhromažďovanie sociálneho kapitálu, ktorý dáva jednotlivcom prístup k podpore, pomoci, uznaniu, vodcovstvu a celému repertoáru vzťahov v rámci spoločenstva. Podmienkou pre vytvorenie a uchovanie sociálneho kapitálu je dôvera vytvorená podriadením sa všetkých členov spoločnosti pravidlám reciprocity. Táto dôvera podmieňuje spoločenskú zmluvu, ktorá vytvára štát.

Naopak, nízka úroveň sociálneho kapitálu zvyšuje náklady na prežitie. Týka sa to všetkých, ale najmä chorých, starých, znevýhodnených a všetkých, ktorí sú nejakým spôsobom závislí od pomoci druhých.

Preto ak máme spomaliť – a prípadne dokonca zvrátiť – demografický pokles, musí sa prirodzená rodina a jej potreby vrátiť do centra verejných politík. Štáty aj EÚ by mali začať vo svojich politikách uplatňovať “rodinné hľadisko” nielen preto, že prirodzená rodina je najlepším prostredím pre dieťa, ktoré ľudstvo pozná, ale aj preto, že hodnoty, ktoré si dieťa osvojí v rodine, držia naše spoločnosti pohromade.

Samozrejme, uplatňovanie rodinného hľadiska niečo stojí. Nastolenie správnej rovnováhy medzi rodinným a pracovným životom a uznanie neplatenej práce matiek, rodičov a ďalších členov rodiny v oblasti starostlivosti  sa nevyhnutne premietne do ďalšieho zaťaženia systémov sociálnej starostlivosti a celej ekonomiky. Podporné opatrenia si budú vyžadovať kompenzáciu, napríklad v podobe zvýšenej efektivity práce.

Ak sa však uplatňovanie rodinného hľadiska stane základným princípom politiky, na ktorom sa zhodnú všetky politické sily, vyrovnávacie opatrenia budú len dočasné. Pretože podľa údajov Eurostatu by si väčšina Európanov želala mať viac detí, než momentálne majú. Jednou z úloh kresťanskodemokratických politikov, ale nielen nich, je umožniť im to.

Rodina

Model sociálnej Európy zatiaľ nenapĺňa očakávania jej občanov. Dôvodom nie sú len obmedzené kompetencie, ktoré v tejto oblasti Únia má, ale predovšetkým to, že sa odvracia od prirodzených spoločenstiev a väzieb medzi ľuďmi.

Rodinu je potrebné vrátiť do centra verejnej diskusie. Podľa pápežskej exhortácie Familiaris Consortio má rodina dvojitú spoločenskú úlohu. V jednej rovine je to život páru a rodinnej bunky, ktorým manželia v konkrétnych podmienkach napĺňajú nenávratný sľub obojstrannej lojálnosti a vernosti. Druhou rovinou je verejné svedectvo života v rodine, ktoré tvaruje spoločnosť.

Práve v tomto druhom význame predstavuje rodina politickú otázku a ako taká by mala byť zohľadnená vo verejnom rozhodovacom procese. Pravidlom by však mala byť opatrnosť a rozvaha, pretože rozhodnutia v oblasti rodinnej politiky sa priamo alebo nepriamo prenášajú do života domácností – tie, ktoré sa urobili, ale aj tie, ktoré bolo treba urobiť, ale neurobili sa.

Kresťanskí politici sú členmi cirkví a zároveň aj občanmi. Zmyslom ich verejného pôsobenia by malo byť prispievať k dosiahnutiu spoločného dobra. Ako pripomína Familiaris Consortio: „Laici sa nemôžu vzdať svojej účasti na ΄politickom živote΄ v mnohých ekonomických, sociálnych, legislatívnych, administratívnych, kultúrnych činnostiach, ktorých cieľom je podporiť organicky a prostredníctvom inštitúcií verejné blaho.“

Rodina a verejná politika vedú medzi sebou dialóg. Avšak tento dialóg často pripomína telefonovanie s nepočujúcim, či skôr nepočúvajúcim. Dôvodom je veľký rozdiel medzi inštitucionálnymi politickými ambíciami a realitou každodenného života. Boj za väčší rešpekt rodín a ich materiálne zabezpečenie dobre vystihuje povzdych starého rabína: “Vojnu prežijeme, ale boj za mier bude taký urputný, že nezostane kameň na kameni.”

Ak sa zameriame na európsku úroveň verejnej politiky, vidíme, že problémy, s ktorými sa stretáva, majú tri základné príčiny. Tou prvou je, že nemáme definíciu rodiny. Druhou je nedostatočné pochopenie významu rodiny a treťou chýbajúce kompetencie.

Medzinárodné nástroje jasne definujú rodinu založenú na manželstve muža a ženy. Všeobecná deklarácia ľudských práv Organizácie spojených národov v článku 16 stanovuje, že muž a žena v dospelom veku majú právo uzavrieť manželstvo a že rodina je prirodzeným a základným elementom spoločnosti, ktorá má byť chránená spoločnosťou a štátom. Európsky dohovor o ľudských právach v článku 12 definuje právo muža a ženy zosobášiť sa vo veku určenom zákonom a založiť si rodinu.

Napriek početným odporúčaniam Európsky súdny dvor pre ľudské práva, ktorý je zodpovedný za dohľad nad uplatňovaním Dohovoru, doteraz vždy odmietol aplikovať ustanovenie tohto článku na sobáše dvoch ľudí rovnakého pohlavia. Svoju pozíciu zdôvodnil tým, že článok 12 sa vzťahuje iba na manželstvo muža a ženy a členské štáty majú dostatočne široký priestor na zákonnú úpravu iných druhov zväzkov.

Európska únia si manželstvo a rodinu nezadefinovala. Charta základných práv Európskej únie v článku 9 jednoducho uvádza, že právo zosobášiť sa a založiť si rodinu je zaručené v súlade s vnútroštátnymi zákonmi ktoré upravujú jeho výkon. Únia sa teda vôbec nezmieňuje o mužovi a žene. Vysvetlenie Charty dokladá zámer tejto formulácie: “Tento článok nezakazuje ani neudeľuje sobášu status spojenia osôb rovnakého pohlavia.”

Chýbajúca definícia rodiny a manželstva prehĺbila konflikt medzi rodinným životom a potrebami trhu práce. V zmluvách o Európskej únii a vo väčšine národných ústav členských štátov je ľudská bytosť uznávaná len ako pracovník a občan. Založenie rodiny a prijatie detí je tak len jednou premennou v rovnici nákladov a výnosov. Ale nikto si nezakladá rodinu s vidinou zisku. Rodinný život sa riadi inými faktormi, ako sú láska, odhodlanie, trpezlivosť, odpustenie, či dôvera.

Toto mylné zhodnotenie skutočnosti čiastočne vysvetľuje neefektívnosť mnohých politík. Človeka totiž nie je možné vnímať len cez profesiu, ktorú vykonáva, alebo prostredníctvom daní, ktoré platí. No zdá sa, že politické inštitúcie nie sú dnes schopné pochopiť ľudský rozmer inak, než prostredníctvom práce. A to aj napriek tomu, že história polovice európskeho kontinentu dokazuje, že na to, aby bol človek šťastný, nestačí byť integrovaný do pracovného kolektívu.

Politika nie je prispôsobená základným ľudským potrebám. Výsledkom je predovšetkým viacnásobná a pritom skrytá diskriminácia žien a matiek. Táto diskriminácia je obsiahnutá v požiadavke vybrať si medzi dvoma alternatívami, ktoré z ekonomického hľadiska nie sú uznané za rovnocenné.

Politické inštitúcie veľmi krátkozrako vnímajú rodinu len horizontálne v rámci tej istej generácie. Pri takomto vnímaní sa úplne stráca vertikálny rozmer rodiny s udržateľnou solidaritou medzi generáciami. Zároveň je nukleárna rodina s viac ako dvomi deťmi stále častejšie prezentovaná ako prekážka k sebarealizácii ženy. Ak sa žena rozhodne venovať výchove svojich detí „na plný úväzok“, jej sociálny status klesá. Početná rodina “3 plus”, teda rodina s tromi a viac deťmi, je vnímaná ako riziková z hľadiska chudoby a sociálneho vylúčenia, nie ako faktor šťastia a budúcnosti.

V oznámení Európskej komisie o “Európskej stratégii pre práva dieťaťa” sa zase vôbec nespomína rodičovská zodpovednosť za šťastie dieťaťa. Rodičia sú v nej zobrazovaní ako ľudia odborne nekompetentní, alkoholici, drogovo závislí, so sklonmi k násiliu, alebo bez domova. Dobrí a zodpovední rodičia akoby ani neexistovali. Správna snaha ochrániť deti pred rodičmi, ktorí vo svojom poslaní zlyhali, bráni podpore takej verejnej politiky, ktorá by rodičom umožňovala prebrať skutočnú zodpovednosť za ich deti.

V rodine sa stretávajú všetky fundamentálne princípy spoločnosti, ktoré už nemôžu byť predmetom kompromisu. Rodina postavená na manželstve jedného muža a jednej ženy, ktorí sa o seba navzájom starajú a rozdávajú život a vychovávajú svoje deti, vytvára základ zdravej a udržateľnej spoločnosti. Rodina je zdrojom blahobytu aj solidarity. Zatiaľ čo založenie rodiny je súkromným rozhodnutím muža a ženy, od fungovania rodín závisí existencia celej spoločnosti. Rodinná politika je preto najdôležitejšou oblasťou politiky orientovanej na budúcnosť.

Dôležitosť prirodzenej rodiny naznačuje aj korelácia medzi pôrodnosťou na jednej strane a počtom manželstiev a rozvodov na strane druhej. V krajinách, ktoré sú členmi OECD (Organizácia pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj) a patria medzi najrozvinutejšie, poklesol za posledných štyridsať rokov počet uzavretých manželstiev o viac ako tretinu. Zarátané sú pritom aj druhé a ďalšie manželstvá. Naopak, počet rozvodov sa vo všetkých týchto krajinách výrazne zvýšil, vo viacerých z nich až zdvojnásobil. Slová manželského sľubu – “až kým nás smrť nerozdelí” – už dávno neplatia. Priemerná dĺžka manželstva v rozvinutých štátoch je dnes desať až pätnásť rokov.

Pôvodným účelom rodinných politík bolo pomôcť tým rodinám, ktoré sa ocitli v ekonomických problémoch kvôli objektívne vyšším nákladom spojeným s výchovou detí. Finančná pomoc sa postupne rozšírila aj o poskytovanie služieb rodinám, predovšetkým v oblasti starostlivosti o deti a starých ľudí.

Dnes sa tieto služby stali verejným statkom, na ktorý má nárok každá rodina. Manželstvo tak prichádza o niektoré zo svojich funkcií. Poskytovaním poistenia proti nepredvídateľným udalostiam, ako je choroba, či strata zamestnania, zaopatrovateľský štát súťaží so systémom rozdeľovania rizika, ktorý funguje v rodinách. Štát garantuje rodinám minimálny príjem, ale tiež dostupnosť a obsah výchovy detí. Je najväčším poskytovateľom služieb pre rodiny a má ambíciu posudzovať kvalitu vzťahov a úroveň šťastia v rodine. Ruka v ruke s tým, ako na seba štát preberá stále nové kompetencie, narastajú aj verejné výdavky.

Zároveň sa významne mení pohľad na deti. Prestávajú byť investíciou v zmysle poskytovania starostlivosti o rodičov v starobe, pretože túto úlohu už plnia verejné dôchodkové systémy.

Chvályhodná snaha o zabezpečenie potrieb detí postupne viedla k prijatiu súboru politík, ktoré v konečnom dôsledku odmeňujú nezodpovedné správanie rodičov. Zároveň však štáty rodinu vôbec nevidia v politikách pracovného trhu, dôchodkového zabezpečenia a zdravotnej starostlivosti. Rodičia rovnako ako nerodičia sú v nich len pracovníkmi a poistencami. V návrhu novely smernice, ktorá mala zvýšiť minimálnu dĺžku materskej dovolenky v EÚ, sa budúce matky nazývajú “tehotnými pracovníčkami”. Starostlivosť rodiča o narodené dieťa nazýva zákon dovolenkou. Prínos práce matiek v oblasti starostlivosti v rodine pre ekonomiku a blahobyt v spoločnosti je tak dlhodobo prehliadaný.

Pokles pôrodnosti, ktorý naše spoločnosti priviedol na prah vážnej demografickej krízy, však nie je jediným dôsledkom rozpadu rodiny, ktorú zvykneme označovať ako “tradičnú”, alebo “prirodzenú”. Ďalším, o ktorom sa žiaľ hovorí málo, je nárast príjmovej nerovnosti.

Deti, žijúce v domácnostiach s jedným rodičom, predovšetkým tie, ktorých rodičia neboli nikdy zosobášení, čelia veľkému riziku chudoby. Podľa americkej Heritage Foundation až osemdesiat percent prípadov chudoby detí v USA sa týka detí z rozpadnutých, alebo  nikdy nesformovaných rodín. Dieťa vychované matkou, ktorá nebola nikdy vydatá, má sedemnásobne vyššiu šancu, že bude žiť v chudobe, ako dieťa vychované svojimi biologickými rodičmi, ktorí žijú v intaktnom manželstve.

Základnými ekonomickými aktivitami sú produkcia, výmena a spotreba. V každej z týchto aktivít hrá rodina významnú, ak nie kľúčovú úlohu. Produkcia potrebuje zdroje – rodina prináša ľudský kapitál. Výmena vyžaduje existenciu trhu – jeho fungovanie však do veľkej miery závisí od ľudského, morálneho a sociálneho kapitálu, ktorý vzniká v rodine a určuje správanie hráčov na trhu. Spotreba závisí od optimalizácie a distribúcie – rodina sa významnou mierou podieľa na primeranosti distribúcie. Naplnenie základných potrieb, dosahovanie zisku a blahobytu je bez rodiny len ťažko predstaviteľné.

Príspevok rodín, v ktorých nevzniká nový život, k tvorbe ľudského kapitálu, je rádovo menší, než tých, ktoré privádzajú na svet a vychovávajú deti. Rodiny, ktoré nie sú stabilné, častejšie zlyhávajú pri rozvíjaní osobného potenciálu detí, ich základných sociálnych zručností a poskytovaní vzorov morálneho správania. Rodiny, v ktorých chýba jeden z rodičov, ako aj domácnosti, v ktorých absentujú deti, generujú odchýlky v spotrebe, ktoré sa prenášajú do distribúcie a sťažujú dosahovanie blahobytu.

Politika postavená na chápaní človeka ako izolovaného jednotlivca vytrhnutého z prostredia rodiny vnáša nestabilitu do samotných základov spoločenského poriadku. Vedie k viacnásobnej diskriminácii žien z dôvodu absencie skutočne slobodnej voľby.

Žena vo veku 20 až 64 rokov je považovaná v prvom rade za potenciálneho pracovníka, pričom politickým cieľom na európskej úrovni je 75-percentné začlenenie všetkých pracovníkov do formálneho pracovného trhu. No zároveň sa tá istá žena zhruba v období od svojich šestnástich rokov až do dovŕšenia päťdesiatky môže stať matkou, pretože to je obdobie jej života, v ktorom je schopná prijať nový život a starať sa oň. Pojem „matka“ sa však vytráca z legislatívy aj médií a je označovaný za sexistický stereotyp, ktorý údajne ohrozuje rovnosť príležitostí žien na trhu práce.

Dve verejné politiky sa tu škriepia o rovnakú kľúčovú populáciu: ženu vo veku 18 až 50 rokov. A žena, ktorá si slobodne zvolí svoj osobný rast investovaním do ľudského potenciálu budúcich generácií, do starostlivosti o závislé osoby (bez ohľadu na vek alebo stav závislosti), alebo vytvárania sietí solidarity medzi generáciami, táto žena prehráva.

Podľa  nositeľa Nobelovej ceny Garyho Beckera  je produkt domácností významnou súčasťou hospodárskej výkonnosti všetkých štátov. Pri výpočte tovaru a služieb tvoriacich HDP sa však domáca práca nezohľadňuje. Vedie to k podceňovaniu žien, pretože práve ony dnes tvoria väčšinu produktu domácností. Rodiny sú v skutočnosti malými spoločnosťami, ktoré aj v najpokročilejších štátoch vyrábajú množstvo cenného tovaru a služieb. Vychovávajú deti, pripravujú jedlo a sprostredkúvajú pocit bezpečia. Starajú sa o chorých členov domácnosti, opatrujú starých ľudí, inak im pomáhajú a vykonávajú aj ďalšie prínosné činnosti. Ženy týmto činnostiam obetujú 70 % svojho času dokonca aj v tak rovnostárskych štátoch ako Švédsko. No neformálna práca vykonávaná ženami nie je zachytená v žiadnej štatistike a nie je uznaná, hoci všetci pozorovatelia sa zhodujú v tom, že v bežnom živote existuje.

Podľa ekonomickej logiky trhu by mal byť každý občan produktívneho veku začlenený do trhu práce. Logika ľudskej podstaty však hovorí, že novorodenec jednoducho potrebuje svoju matku a otca na vytvorenie riadneho základu pre rozvoj svojho ľudského potenciálu. Starostlivosť o dieťa vedie k nárastu úloh, ktoré spravidla vykonávajú matky, ale aj k prísnejšiemu časovému rozvrhu z dôvodu biologického rytmu dojčaťa.

Napriek tomu politika naďalej pokračuje v oddeľovaní profesionálneho a rodinného života. Ženám sa umožnil prístup k formálnej profesionálnej činnosti, avšak bez podstatného prepracovania spôsobu fungovania pracovného trhu.

V takýchto podmienkach stráca pojem slobodnej voľby zmysel. Ak sa ženy chcú rozhodnúť medzi formálnym zamestnaním, všeobecne nazývaným „profesionálna kariéra“, a neformálnou netrhovou prácou, ktorá sa všeobecne nazýva „podpora ľudského potenciálu a solidarity medzi generáciami“, musia voliť medzi dvomi alternatívami, ktoré nie sú uznané za rovnocenné v ekonomickej, ani spoločenskej rovine.

Človek nie je výrobný nástroj ani pracovná sila, človek je predovšetkým ľudská bytosť. Sme “niekto”, nie “niečo”. Práca je dôležitým rozmerom nášho života, ale nie jediným. A ukazuje sa, že ak nasilu potlačíme ostatné rozmery ľudskej osobnosti, utrpí aj práca. Stratí sa chuť, motivácia, poklesne kvalita aj kvantita.

Žijeme v spoločnosti, v ktorej je dôchodkové zabezpečenie financované zo spoločného, ale starostlivosť o deti predstavuje súkromné náklady, na ktorých sa spoločnosť podieľa len symbolicky.  Existujúci dôchodkový systém „nevidí“ investície rodičov do výchovy budúcich prispievateľov do dôchodkovej schémy. Vidí len pracovníkov, ktorí platia dane. V snahe oslobodiť jednotlivca sme opustili spoločné dobro. Naše spoločnosti začal riadiť egoizmus a to je podľa môjho názoru hlavnou príčinou nízkej plodnosti.

To sa nedá zmeniť za rok ani za dva – ale každé opatrenie, ktoré zlepší postavenie rodín s deťmi, zmierni tvrdý dopad demografického kladiva. Zoči-voči tejto výzve a zodpovednosti sú narýchlo zlátané sociálne balíčky neuveriteľne krátkozrakým, nekoncepčným a nezodpovedným plytvaním.

Keď Európska komisia prišla v roku 2010 so stratégiou rastu Európa 2020, za jeden z cieľov označila zamestnanosť mužov aj žien vo veku od 20 do 64 rokov na úrovni 75 percent. To však nie je možné, pokiaľ sa časť žien venuje starostlivosti a výchove detí, predovšetkým v predškolskom veku. Preto Komisia odporúča členským štátom, aby vytvorili podmienky pre čo najrýchlejšie začlenenie matiek na trh práce tým, že skrátia dobu materskej a rodičovskej dovolenky. Zároveň majú rozšíriť služby starostlivosti o deti, aby boli dostupné pre všetkých rodičov. Cieľom je, aby 90 percent detí vo veku 3-6 rokov malo povinne zabezpečené miesta v predškolských zariadeniach.

Takéto odporúčania vychádzajú z nevysloveného predpokladu, že štát dokáže vychovať deti lepšie, ako ich vlastná matka. Zároveň tiež naznačujú, že potreby pracovného trhu majú prednosť pred želaním mnohých žien venovať sa “na plný úväzok” výchove svojich detí. Ignorujú tým nielen ľudskú prirodzenosť, ale tiež hodnotu neformálnej práce pre spoločenský blahobyt a nezastupiteľnosť rodiny pri budovaní spoločenskej súdržnosti a solidarity medzi generáciami.

Fungujúca spoločnosť sa skladá z jednoduchých stavebných kameňov, ktoré do seba zapadajú a vytvárajú zložitú, no zároveň pevnú štruktúru. Prvým z týchto kameňov je úcta k ľudskému životu a jeho dôstojnosti. Je to základný stavebný prvok každej civilizovanej spoločnosti. Spochybnenie hodnoty ľudského života hoci aj v hraničných situáciách vytvára neistotu, priestor na obavy a pochybnosti. Slabé miesto, ktoré je zdrojom nestability.

Naopak, trvanie na absolútnej hodnote života každého človeka a rešpektovanie jeho dôstojnosti za každých okolností obmedzuje svojvôľu väčšiny. Dáva nám istotu, že spoločenstvu na nás záleží a keď sa ocitneme v situácii, ktorú sami nedokážeme riešiť, môžeme sa spoľahnúť na pomoc ostatných členov spoločenstva.

Druhým stavebným kameňom je hmotné zabezpečenie rodín, predovšetkým rodín s deťmi. Ak vieme, že rodina vytvára merateľné ekonomické hodnoty, musíme začať hovoriť o tom, ako to premietnuť do pohľadu štátu na rodinu.

Dnes štát ponúka finančné stimuly a úľavy každému, kto zamestnáva ľudí – no je úplne slepý k práci, ktorú vykonáva každá žena, ktorá sa stará o dieťa či iného člena rodiny. Keby to však nerobila, musel by to urobiť niekto iný, a to za mzdu od štátu. Dotujeme pracovné miesta pre mladých absolventov škôl, dotujeme miesta v škôlkach a jasliach, zároveň však odmietame dať tieto peniaze matkám.

Kým sa toto nezmení, zostanú reči o podpore rodiny a o slobode žien vybrať si medzi zamestnaním a rodinou len vzduchom zohriatym v pľúcach politika na teplotu ľudského tela. Naopak, zmena prístupu by dramaticky znížila nezamestnanosť a vytvorila priestor, v ktorom by si každá matka aj otec mohli nájsť takú kombináciu plateného zamestnania a starostlivosti o rodinu, aká im najlepšie vyhovuje, pretože sa zbavia ekonomického tlaku, ktorý dnes väčšinu žien núti čo najskôr sa vrátiť do plateného zamestnania na plný úväzok.

Pred niekoľkými rokmi internetové portály profesia.sk a rodinka.sk odhadovali hodnotu neplatenej práce žien a matiek. Vyšlo im, že ak by sa spočítala trhová hodnota práce, ktorú odpracuje matka s dvomi deťmi na materskej dovolenke, podľa aktuálnych hodinových miezd za jednotlivé typy prác by mohla zarobiť až neuveriteľných 1 536 eur. A to do celkovej sumy nezahrnuli nadčasy – prieskum však ukázal, že ženy starajúce sa o deti a domácnosť “ťahali” každý deň “dvanástky”, sedem dní v týždni vrátane víkendov!

Realita je však taká, že materstvo znamená pre mnohé zamestnané ženy finančnú stratu. Po prvýkrát vtedy, keď sa jediným zdrojom ich príjmu stane materské a neskôr rodičovská dávka. A po druhýkrát vtedy, keď zistí, že za čas strávený starostlivosťou o narodené dieťa za ňu štát platil dôchodkové odvody zo 60% percent všeobecného vymeriavacieho základu, ktorým je priemerná mzda. Kvôli nízkemu príspevku štátu počas materskej a rodičovskej dovolenky sa žena a celá rodina dostáva pod silný ekonomický tlak.

Asi každá žena vníma materstvo vlastnou optikou. Pre niektoré je povolanie matky zmyslom ich života, pre iné je to dôležitá, ale nie jediná súčasť ich identity. Spoločnosť by mala tento fakt rešpektovať a vytvoriť ženám podmienky, ktoré rešpektujú dôležitosť materstva a rodiny a nenútia ženy vyberať si medzi rodinou a kariérou. To je možné len vtedy, ak odstránime ekonomický aj spoločenský tlak na ženy-matky. Matky, ktoré sa starajú o svoje deti, totiž nie sú ani choré, ani nezamestnané, ani na dovolenke.

Najlepšie riešenia zlej situácie rodín čeliacich riziku chudoby a sociálneho vylúčenia sú tie, ktoré umožnia takejto situácii predchádzať. Zvlášť zraniteľné sú mladé rodiny s dvomi a viac deťmi, preto predovšetkým rodičovský príspevok by mal odrážať skutočnú hodnotu starostlivosti o ďalšiu generáciu, ktorá predstavuje cenný ľudský kapitál.

Tretím stavebným kameňom dobre fungujúcej spoločnosti je zosúladenie pracovného a rodinného života. Povolanie žien k materstvu robí z tejto rovnováhy otázku prežitia ľudského druhu. Čas, ktorý ženy venujú deťom, má zároveň obrovský význam pre ich vlastnú budúcnosť, vrátane tej ekonomickej.

Dokazujú to napríklad aj výsledky dlhodobej štúdie, ktorá analyzovala dopad nórskej reformy materskej dovolenky prijatej v roku 1977. Táto reforma rozšírila platenú a neplatenú materskú dovolenku z 12 týždňov neplateného voľna na 4 mesiace plateného a 12 mesiacov neplateného voľna. Štúdia ukázala, že čas, ktorý matky strávili s dieťaťom navyše, zvýšil šance dieťaťa nielen na ukončenie povinnej školskej dochádzky, ale aj na lepšie uplatnenie na trhu práce. Platy detí, ktorých matky využili možnosť zostať s nimi doma po reforme dlhšie, boli v tridsiatom roku života v priemere o 5-8 percent vyššie, ako platy tých, ktoré sa narodili ešte pred reformou. Štúdia pritom poukázala na fakt, že tento jav bol zvlášť výrazný v prípade matiek, ktoré by si pred reformou mohli dovoliť len veľmi krátku materskú dovolenku.

Zistenia medzinárodných inštitúcií potvrdzujú súvislosť medzi „rodinným faktorom“, rodičovskými právami a povinnosťami a kriminalitou mladistvých. Vyplýva z nich, že u detí, ktorým sa venuje dostatočný rodičovský dohľad, je menej pravdepodobné, že sa zapletú do trestnej činnosti. Dysfunkčné rodinné prostredie – vyznačujúce sa konfliktami, nedostatočnou rodičovskou kontrolou, slabými väzbami a integráciou a predčasnou samostatnosťou – úzko súvisí s kriminalitou mladistvých.

Dobré životné podmienky rodiny určujú budúcnosť dieťaťa. Úspešnosť detí v škole do veľkej miery závisí od toho, či sú im rodičia schopní poskytnúť ‚štartové‘ príležitosti. Toto je štvrtý stavebný kameň – odovzdávanie ľudského kapitálu medzi generáciami.

Posledným stavebným prvkom, ktorý treba spomenúť, je aktívne starnutie a medzigeneračná solidarita, ktorá jediná dokáže zabezpečiť dôstojnú starobu. Tu si treba uvedomiť, že bez prirodzenej rodiny je medzigeneračná solidarita len prázdnym slovom. Aká generácia to má byť solidárna, keď vezmeme rodine jej schopnosť reprodukcie? A s kým má byť solidárna, keď deti už po troch mesiacoch od pôrodu dáme na starosť cudzím ľuďom a matky nútime, aby sa vrátili naspäť do zamestnania na plný úväzok?

Opozícia proti rodine nemá hlavné slovo a sama o sebe nie je rozumná. Šikovne však využíva zákon špirály mlčania, ktorý je v politike veľmi dobre známy: tí, ktorí najviac kričia sú zároveň tými, ktorým dávame slovo. No nie sú to vždy tí, ktorí majú pravdu.

Ak spojíme rodinu a medzigeneračnú solidaritu, začne byť na prvý pohľad jasné, že jediným demograficky aj ekonomicky udržateľným modelom je rodina, založená manželstvom jedného muža a jednej ženy. Rodina, ktorá je schopná priviesť na svet dieťa a vychovať z neho zodpovedného člena spoločnosti.

Toto všetko je možné zahrnúť pod pojem „family mainstreaming“, alebo „uplatňovania rodinného hľadiska“. Ide o systematické zohľadňovanie pozitívneho alebo negatívneho vplyvu všetkých opatrení, ktoré členské štáty aj Únia prijímajú pri výkone svojich právomocí, na rodiny.

Potvrdzuje to aj OECD, ktorá v niektorých svojich dokumentoch priamo odporúča podporu v prospech rodín. Hovorí o  daňovej pomoci rodinám s deťmi, pružnejšom pracovnom čase a prijatí takých opatrení, ktorých cieľom je podporiť rodičov, aby sa väčšmi zaujímali o život svojich detí. Cieľom je pomôcť zamestnaným rodičom a umožniť čo najväčšiemu počtu z nich, najmä ženám, aby sa zapojili do trhu práce, ak si to želajú.

Je najvyšší čas, aby sa štát – a tým myslím rovnako Slovensko, ako EÚ – opäť stal spoločenstvom. To znamená v prvom rade začať venovať viac pozornosti rodinám. Uznať spoločenský aj ekonomický prínos práce žien a starých rodičov. Oceniť ich obrovskú zásluhu pri výchove najmladšej generácie a v oblasti starostlivosti – nielen o domácnosť s malými deťmi, ale aj o tých dospelých členov rodiny, ktorí takúto starostlivosť potrebujú.

Znamená to tiež zjednodušiť prácu na čiastočný úväzok. Pretože skutočne aktívna jeseň života, to nie je zákonom prikázané zvyšovanie veku odchodu do dôchodku, ale možnosť starých rodičov byť so svojimi vnúčatami a poskytnúť im to najlepšie – lásku a výchovu v motivujúcom a zároveň chrániacom prostredí vlastnej rodiny.

Existuje veľké množstvo politických nástrojov na zlepšenie podmienok pre rodiny: pridelenie daňovej pomoci, spružnenie pracovného času a prijatie ustanovení, ktorých cieľom je podporiť rodičov, aby mali viac priestoru zaujímať sa o život svojich detí. Nie jasle pre každé dieťa, ale úprava pracovnej doby s cieľom poskytnúť viac voľného času rodičom, alebo tiež zlepšenie organizácie a plánovania práce – cieľom politík zameraných na rodinu by malo byť v prvom rade pomôcť zamestnaným rodičom.

Rodina je kľúčom nielen k demografickej udržateľnosti, ale aj k odstráneniu chudoby a sociálneho vylúčenia, zníženiu kriminality a celkovému zvyšovaniu blahobytu a zodpovednosti ľudí za spoločnosť, v ktorej žijú a ktorú spoluvytvárajú. Ako základné a prirodzené ľudské spoločenstvo je možno najlepšou odpoveďou na krízu hodnôt, ktorá charakterizuje dnešnú dobu. Kde inde, ak nie v rodine, pochopíme podstatu lásky? Čo vyjadruje úctu k druhému človeku lepšie, než láskyplný vzťah medzi rodičmi? A sú to práve rodičia, ktorí príkladom a výchovou k samostatnému životu dlhé roky učia svoje deti, že sloboda a zodpovednosť sú dve strany jednej mince.

Zosúladenie pracovného a rodinného života, hmotné zabezpečenie rodín, solidarita a odovzdávanie ľudského kapitálu medzi generáciami, aktívne starnutie a dôstojná staroba – to sú stavebné kamene, z ktorých je možné vybudovať stabilnú a prosperujúcu krajinu aj Európu.

Anna Záborská

Zverejnené na Blogu Konzervatívneho denníka Postoj