Bratislava, 13. apríl 2019
Blog Anny Záborskej pre Konzervatívny denník Postoj
Európske pravidlá musia platiť pre každého. Ak sa raz dohodneme, že zabezpečíme vonkajšie hranice Únie a zrušíme hraničné kontroly na tých vnútorných, nemôžeme tolerovať, ak ich náš sused potichu znovu zavedie.
Žiaľ, presne to urobilo Rakúsko. Nenápadne zaviedlo intenzívne policajné kontroly slovenských autobusových liniek v prihraničnom pásme, ktoré spôsobujú až polhodinové meškania pravidelných spojov.
Na odstavnom parkovisku pri diaľnici A2, neďaleko obce Bruck an der Leitha, často vidieť čakajúce autobusy medzinárodných liniek vypravené z Bratislavy a smerujúce na viedenské letisko, do Viedne a niektoré aj ďalej. Kontrola prebieha tak, že policajní úradníci vyzbierajú od všetkých cestujúcich pasy a občianske preukazy a odídu s nimi do malej budovy, v ktorej majú svoje pracovisko. Po zhruba desiatich minútach sa vrátia, aby doklady odovzdali ich majiteľom. Ak je všetko v poriadku, autobus môže pokračovať v ceste.
Samozrejme, každý členský štát Európskej únie má právo vykonávať policajné kontroly, vrátane preventívnych. V schengenskom priestore, do ktorého patrí Rakúsko aj Slovensko, však takéto kontroly nesmú mať v praxi rovnaký účinok, ako hraničné. To potvrdil aj Súdny dvor Európskej únie.
Štáty majú tiež právo zaviesť dočasné hraničné kontroly v prípadoch, kedy je ohrozená bezpečnosť ich obyvateľov. Stačí, keď tento krok oznámia Európskej komisii spolu so zdôvodnením. V súčasnosti vykonáva takéto hraničné kontroly šesť členských štátov a Rakúsko je jedným z nich. No oficiálne ich zaviedlo len na svojej vnútornej hranici s Maďarskom a Slovinskom, pričom ako dôvody sú uvedené obavy z hrozieb súvisiacich s významným sekundárnym pohybom migrantov.
Podľa informácie na stránke Komisie Rakúsko hraničné kontroly na slovensko-rakúskej hranici nezaviedlo. Ale z toho, ako cestujúci slovenských autobusov popisujú priebeh policajných kontrol je zrejmé, že sa ničím nelíšia od bežnej kontroly na akú sme zvyknutí napríklad pri návrate z Chorvátska, ktoré zatiaľ nie je v schengenskom priestore. A počet kontrolovaných autobusov dokazuje, že nejde o žiadne náhodné previerky, ale o systematický monitoring v prihraničnom pásme. Presne taký, aký je cieľom hraničnej kontroly.
Preto som sa obrátila na Európsku komisiu s písomnou otázkou, v ktorej požiadala o preskúmanie zákonnosti častých kontrol rakúskej polície zameraných na slovenské autobusy.
Spýtala som sa v nej, či postup rakúskych orgánov nemá rovnaký účinok, ako zavedenie hraničnej kontroly. Nevidím totiž žiaden rozdiel medzi hraničnou kontrolou, ktorá je v schengenskom priestore zakázaná, a systematickou kontrolou slovenských autobusov na vyhradenom kontrolnom stanovišti vzdialenom len 20 km od slovensko-rakúskych hraníc. Zároveň som Komisiu požiadala, aby oznámila, aké kroky podnikne, aby zabezpečila dodržiavanie schengenských pravidiel aj v takýchto prípadoch.
Ak totiž niektorý európsky štát nedodržiava spoločné pravidlá, treba to nahlas povedať, a to aj vtedy, keď je to náš dobrý sused.