Pred pár dňami som sa prihovorila členom Spoločenstva Ladislava Hanusa a mladým kandidátom do parlamentu z tohto spoločenstva. Aj s Vami sa chcem podeliť o pár svojich myšlienok.
Milí priatelia,
Pápež František na jednej zo svojich audiencii citoval sv. Oscara Romera:
Aby bol niekto dobrým politikom, nemusí byť nevyhnutne kresťanom, ale kresťan, ktorý je zapojený v politickej aktivite má povinnosť vyznávať svoju vieru. A ak z tohto vzíde na tomto poli konflikt medzi vernosťou viere a vernosťou organizácii, opravdivý kresťan musí dať prednosť viere a preukázať, že jeho boj za spravodlivosť je za spravodlivosť Božieho kráľovstva, nie za inú spravodlivosť.“
A pápež dodáva: A ak sme aj mnohokrát počuli, že dobrý katolík sa nemá miešať do politiky, to nie je pravda, to nie je správny názor.
Toto dnešné stretnutie je naplneným jedného z mojich snov:
Aby sa absolventi SLH a KANu začali angažovať v politických stranách. Možno som si to ideálne predstavovala tak, že v jednej, ale nevadí.
Rešpektujem vaše rozhodnutie.
Treba začať, aby sa dalo pokračovať.
Vám nemusím hovoriť, že politika sa nás týka, že má veía spoločné s našim životom a s kresťanským životom tiež, že Slovensko nie je v beznádejnom stave, treba na ňom veľa zmeniť, a že sa na tom musia podieľať aj kresťania.
Toto platí napriek tomu, že žijeme vo zvláštnom svete, v ktorom sa verejná mienka stavia proti tým, ktorí chránia ľudský život a vrahov sa bojí nazvať pravým menom. Vo svete, kde si násilníci zaslúžia súcit a podpaľači zhovievavosť a pochopenie. Vo svete, kde sa ľudia tak veľmi boja smrti, že zatvárajú oči a nahovárajú si, že neexistuje. Žijeme vo svete, kde sa z kultúry a umenia stal obchod a o náboženstve sa nepatrí hovoriť. Žijeme vo veľmi zvláštnom svete, z ktorého sa vytráca Boh aj človek.
Evanjelium hovorí: Dajte cisárovi čo je cisárovo a Bohu čo je Božie. Bolo jednoduchšie robiť takéto rozlíšenie v štáte, kde moc nepatrila občanom. Ako občania v demokracii sme zároveň cisármi aj božími deťmi.
Každý kresťan s volebným právom je kresťanom v politike.
Z toho pre nás kresťanov vyplýva dvojitá zodpovednosť. Voči spoločenstvu, ktoré tvoria aj neveriaci a inoverci a voči kresťansky formovanému svedomiu.
Neexistuje jednoduchý návod. Kresťan sa musí v každej situácii riadiť podľa konkrétnych okolností, hľadať v nich maximum spoločného dobra.
Donedávna sme boli väčšinou a z toho vyplýval úplne iný druh zodpovednosti, než keď sa z nás stáva menšina.
Väščina by mala brať ohľad na menšinu a byť možno zdržanlivejšia pri presadzovaní svojich predstáv o štáte.
Menšina naopak musí byť kreatívna, odborne argumentovať, navrhovať, žiadať.
Ak sa nám niekedy zdá, že ako kresťanisa nie sme v politike uspešní, musíme sa sebakriticky pýtať:
Sme kreatívnou menšinou?
Dokážeme našimi nápadmi zaujať a presvedčiť druhých?
Nie je naša angažovanosť viac o pocitoch ako o myšlienkach a ideách?
Schopnosť rozmýšľať, najprv hľadať príčiny problémov a až potom navrhovať riešenia, schopnosť obhajovať v racionálnej diskusii to, o čom je človek presvedčený, že je správne – tieto kvality sú čoraz zriedkavejšie aj u ľudí, ktorí sa aktívne zapájajú do verejného života a politiky.
Obrovský význam Spoločenstva Ladislava Hanusa a aj Kolégia je práve v tom, že chce reagovať, možno povedať už dlhé roky, na tieto nedostatky a ponúka východisko. Ponúka pevné základy kritického myslenia a zároveň formáciu, ktorá vychováva k rešpektu jedinečnej hodnoty každého človeka.
„Liečiť zlo láskou“ je nielen životné krédo mojho otca, ale zároveň jedna z ciest, ako sa podeliť o Boha, ktorého človek nosí v sebe.
Verím, že cesta a spôsob ako to chcete urobiť vyplynie aj z vašej debaty.
Prajem všetko dobré, nech vám Boh pomáha.